Z takéhoto titulku môžete pochopiť, ako sa určité kategórie ľudí začínajú krútiť a otáčať. A to nielen v zahraničí, ale predovšetkým v Ukrajine. Zdalo by sa, že celý svet uznal neuveriteľné vodcovské kvality prezidenta Ukrajiny. Jeho čestnosť a oddanosť ideálom slobody a demokracie. Jeho mimoriadne dôležitá úloha pri organizovaní boja proti ruskému agresorovi a neskutočné úsilie tímu, ktorý mimoriadne profesionálne pôsobí na vnútornom i vonkajšom fronte, v prvej línii aj v tyle. Pre nich neznamená nič, že Zelenskyj v krátkom čase v pozícii prezidenta a navyše v rozpore s počínaním všemožnej „opozície“ dokázal maximálne „zošívať“ regióny znepriatelené jeho predchodcami. Ak nie zjednotiť, tak aspoň upokojiť Ukrajincov bez špekulácií o horúcich historických témach a jazykovej otázke.
Znížiť korupciu a začať s výstavbou ciest vo veľkom. Nadviazať priateľské vzťahy s najbližšími a ako sa ukázalo aj strategicky významnými susedmi. Stáť a nezlomiť sa, bez podpisu „Minsk-3“, ktorý by Ukrajinu definitívne pripravil o nezávislosť a suverenitu. Vyhláste skutočnú vojnu oligarchii a nenechajte sa zlákať jej „štedrými“ ponukami. Ukazuje sa, že pre ľudí zo starého klanovo-oligarchického systému nie je absolútne dôležité, aby bol Zelenskyj vyhlásený za osobnosť roka, najvplyvnejšieho politika planéty, oceneného najvyššími rádmi zahraničia. Naopak, je vidieť, ako každé pozitívne slovo o prezidentovi Zelenskom doslova nasrdí informačné služby politických a oligarchických klanov. S akou nenávisťou sa kliatby sypú nielen na Zelenského, ale aj na tých, ktorí sa odvážili objektívne a nestranne posúdiť situáciu.
Teraz však nastal čas, keď sa netreba báť nekonečných invektív a rituálnych nadávok namierených proti sebe, ale jednoducho si položiť otázku: koho a za čo ešte bije politik a prezident Zelenskyj? Rusko a Putinov režim musia byť, samozrejme, na prvom mieste medzi neprajníkmi Zelenského. Práve Zelenskij sa im nepáčil. Nespolupracoval, nepodľahol korupčným návrhom, nezľakol sa osobných vyhrážok, nepripustil realizáciu starých minských dohôd a ani nepomyslel na kapituláciu. Je príznačné, že aj v ukrajinskej politickej komunite sú takí, ktorí predkladajú vzájomne si odporujúce verzie. Niekedy obviňujú Zelenského zo spoluúčasti na podnecovaní vojny kvôli neústupnosti, potom predkladajú jednoducho bezcenné verzie o dohodách s Patrushevom o vojne. Miestami sa zdá, že týmto politickým technológom chýba zdravý rozum, presnejšie povedané, svedomie. Zaujímalo by ma, aké by bolo finále pre Ukrajinu, keby sa prezident rozhodol vzdať území, ľudí a suverenity? Pokojne by pozorovali, ako Rusko systematicky s tichým súhlasom „dotknutého“ Západu pohlcuje Ukrajinu? A to všetko kvôli sviatostnému „ako sme povedali“?
Pokiaľ ide o Rusko, má skutočne dôvod nenávidieť Zelenského. Najprv za porážku ruskej piatej kolóny v podobe OPZZh a zatknutie Medvedčuka. Po druhé, za odstránenie politických elít, ktoré sú dlhodobo skorumpované ruským režimom, z riadenia štátu. Ktorí boli desaťročia „na kauze“ a na háku v ruskej FSB a GRU. A po tretie, za rýchle vytvorenie novej medzinárodnej proukrajinskej koalície. Po implementácii týchto troch dôležitých aspektov Ukrajina nielen deklarovala svoju subjektivitu, ale ukázala, že svoju suverenitu bude naďalej brániť až do konca.
Osobná neúplatnosť prezidenta Zelenského sa ukázala ako mimoriadne dôležitý moment v histórii zmeny postoja Západu k Ukrajine. Svojím prístupom a kritickým prístupom k tímu, ktorý sa prejavil aj častou rotáciou personálu, ukázal Západu, že Ukrajinu možno a treba podporovať. Po nedávnej „únave z Ukrajiny“ nezostala ani stopa. Pravda, vnútorná ukrajinská opozícia nelení a všemožne sa snaží hodiť západným odporcom Ukrajiny záchranné lano v podobe obvinení z „veľkej krádeže“ alebo z podnecovania atmosféry okolo „Wagnergate“ inšpirovanej nepriateľmi.
Nevyšlo to. A mnohí západní lídri museli dokonca ukázať svoju pravú tvár. Merkelová, Scholz, Macron, Orban a ďalší museli zakaždým prichádzať s novými vysvetleniami, prečo pokračujú v spoločných obchodoch s krajinou agresora. Nemci boli nútení konečne zabiť svoje spoločné duchovné dieťa s Putinom – Nord Stream-2. Boli nútení súhlasiť so stiahnutím svojich obrích firiem z ruského trhu. Do značnej miery tu zohral úlohu nielen tlak zo strany Spojených štátov, ale aj Zelenského neochvejná kritika správania západných lídrov. Až potom začal západný svet prejavovať svoju oddanosť princípom medzinárodného práva, demokracie, ľudských práv a univerzálnych hodnôt nie slovami, ale skutkami. Všetci sme boli svedkami toho, aký bolestivý a pomalý bol tento proces pre Západ. Hoci v budúcnosti západní politici čakajú len na oslabenie pozície Ukrajiny, aby mohli ponúknuť „kompromis“ na úkor odstúpenia od okupovaných území a obnovenia obchodných vzťahov s Putinom.
Zelenského príhovor k parlamentom sveta sa stal príhovorom k národom týchto krajín. Jeho jednoduché a bystré slová okamžite zasiahli. V populácii vzbudzujú obdiv a úctu k novému typu politikov, pričom zároveň strašia ich tradičné politické elity. Boli to obyčajní občania na celom svete, ktorí začali ukrajinského lídra vnímať ako zdravú alternatívu prehnitého politického systému, ktorý na desaťročia stmelil zabehnuté hierarchie štátno-politických elít. Svet dozrel natoľko, že zabehnutý establishment treba zásadne zmeniť. Aká cynická doba skutočná politika, našťastie, končí. Zelenského sila vo svete spočíva práve v jeho popularite. Stáva sa príkladom hodným nasledovania, no zároveň vyvoláva neuveriteľnú závisť a niekedy až nenávisť zo strany tradičných politikov. To všetko nevyhnutne vytvára odpor starých elít. A dokonca aj odolnosť starých systémov. Pretože moc nie je len vplyv, ale aj protitlak.
Nevyslovená spolupatričnosť tradičných elít za zachovanie starých poriadkov a samých seba v ňom sa často prejavuje meškaním jednotlivých štátov pri poskytovaní podpory a pomoci Ukrajine. Problémom Zelenského statusu je, že má podporu más, no rozhodnutia robia elity. Preto je jasné, že odolávajú nielen skorumpované zložky systému, ale aj establishment. Zelenského príklad je predsa hrozbou pre staré elity. Preto sa chytia za každú slabinu, každú aj vymyslenú chybu. Takéto zmeny si vyžadujú čas, ktorého majú Zelenskyj a Ukrajina málo. Keďže Zelenského sympatizanti v rôznych krajinách môžu svoj postoj k súčasnej vláde vyjadriť až vo voľbách, dôjde k zmenám, ktoré si však vyžiadajú čas.
Ďalšou vecou je kritika v rámci krajiny. Spravidla ide o kritiku zo strany opozície tzv. Kritizovaný za vojensko-taktické chyby, za nemožnosť vyriešiť blokádu Azovstalu. A hoci sa takáto kritika čudne „vyparí“, keď sa situácia vďaka úspešným akciám tímu napraví, usadenina vždy zostane. Takáto „kritika“ má charakter organizovanej kampane na zníženie osobnej popularity Zelenského. Žiaľ, musíme konštatovať, že politickí oponenti to robia z úzkostraníckych dôvodov. Svoje správanie si síce vysvetľujú údajnou podporou Ukrajiny a túžbou zabrániť uzurpácii moci a zastaviť autoritárske tendencie zo strany súčasného prezidenta.
Čím silnejšia je podpora Zelenského zo strany občanov krajiny, tým cynickejšie sú útoky na neho zo strany jeho politických oponentov. Pre ktorých nie je dôležité, ako ich kroky ovplyvnia pozície Ukrajiny. Nezastaví ich ani vojna, ani možné meškanie kvôli škandálom, ktoré zorganizovali, aby Ukrajine poskytli veľmi potrebné vysoko presné zbrane. Šikovne manipulujú, pokusy o trestné stíhanie aj podľa článku za vlastizradu označujú za politické prenasledovanie. Hovoria, že vyšetrovanie je „nečasové“. A ako môžete viesť vojnu s nepriateľom bez odhalenia a potrestania nepriateľskej siete?
Predtým hrozili povstaním a poklesom Zelenského ratingu. Teraz, keď Zelenského osobné hodnotenie dosahuje 90 %, sa snažia vraziť klin medzi neho a ozbrojené sily. Vymýšľajú nejakú politickú súťaž medzi Zalužným a Zelenským. Navyše sa manipulatívne snažia umiestniť Zalužného bližšie k opozícii, akoby zabúdali, že Zalužnyj je členom Zelenského tímu. V skutočnosti je to všetko márna záležitosť. Nečinnosť a plytvanie časom a zdrojmi. Pretože Zalužnyi nebude chcieť a nebude môcť v najbližších prezidentských voľbách konkurovať Zelenskému. Jednak preto, že je to vojak, a po víťazstve by postavenie hrdinu, ktorý vyhral vojnu, nemalo byť znehodnotené politickými stretmi. Po druhé, Zalužnyi je rovnako zmýšľajúci človek ako Zelenskyj a nepotrebuje podkobercové vojny s opozíciou. Po tretie, Petro Porošenko bude chcieť ostať lídrom opozície až do konca. Pretože je to pre neho príležitosť vyhnúť sa spravodlivému procesu. Zdá sa, že už aj deti chápu, že ak by mal Zelenskyj zlé úmysly a chcel byť za každú cenu opäť zvolený za prezidenta Ukrajiny, tak by si nemohol priať lepšieho konkurenta ako Porošenko. Preto by sa naďalej hral na moc a údajnú opozíciu. Zelenskyj však chce predovšetkým víťazstvo pre Ukrajinu. Preto odmieta politické kalkulácie, aby v spoločnosti nerozvíril ešte väčšie rozbroje. A v tom je aj jeho neuveriteľná sila.
