Vitalij Zapeka sa stal spisovateľom jednoducho počas rusko-ukrajinskej vojny, kde strávil tri roky (ako dobrovoľník v prápore špeciálnych síl „Poltava“). Po začatí totálnej invázie do Ruska je Vitalij Zapeka opäť vo vojne.
Predtým sa Vitaly profesionálne venoval fotografii. V roku 2015 odišiel do rusko-ukrajinskej vojny a napísal tam svoje prvé diela a dostal volací znak „Spielberg“. Zapeka má nezvyčajnú polohu pri písaní: „čím menej vytlačené, tým lepšie.“ Ľahko zničil svoj román Mesto, ktoré sa stratilo. V „šuflíku“ ležia romány „Absurdné“, „Dnes opäť zajtra“, „Zlodej klobások v raji“. Ostatné diela boli vytlačené z iniciatívy vydavateľov, nie spisovateľa. Romány „Heroes, Heroes and Not Really“ a „Tsutsyk“ boli veľmi úspešné. A detskú knihu „Polinka“ z vydavateľstva Vivat čítajú deťom aj v protileteckých krytoch.
O tom všetkom sme sa rozprávali s bojovníkom a spisovateľom Vitalijom Zapekom.
Povolaním ste fotograf. Samozrejme, toto nie je fotoreportér, ale aj tak je to v čase vojny veľmi dôležité povolanie.
Takže, keď začala vojna v roku 2014, uvedomil som si, že žijem v dobe historických udalostí, a tak som všade so sebou nosil fotoaparát. Hneď ako sa naskytla príležitosť niekam strčiť nos, využil som túto možnosť. Počas troch rokov, čo som bojoval, od roku 2015 do roku 2018, mi dvakrát zomrel fotoaparát, nažive zostal iba jeden objektív, ale podarilo sa mi urobiť tisíce obrázkov. Všetky sú teraz v Štátnom archíve s označením „uchovať navždy“ a vo viacerých múzeách Ukrajiny a Európy.
Čo vám ako fotografovi chýbalo, aby ste sa stali spisovateľom?
Práve vďaka fotografiám som bol nútený stať sa spisovateľom. Na ten istý Facebook som zverejnil niekoľko mojich fotiek. Publikum odo mňa vyžadovalo vysvetlenia, hoci sa mi zdalo, že tam je všetko jasné aj bez slov. A hádajte čo, moje vysvetlenia získali oveľa viac zobrazení a páči sa mi ako fotka. A išlo to a išlo to.
Vojna nie je len streľba, je to povinnosť, čakanie, nejaký druh života. Samozrejme, prichádza veľa myšlienok. Začal som ich zaznamenávať, zapisovať, zostavovať do nejakých textov, románov. Väčšinu z nich som ešte ani nevytlačil. To, čo sa písalo v rokoch 2015 a 2016, stále čaká na svoj čas. V marci mal vyjsť len jeden vtedy napísaný román, no teraz sa všetko spomalilo.
Dočítal som sa, že iniciatíva publikovať vaše diela patrí vydavateľstvám. Vás to nezaujíma?
Som hlboko presvedčený, že každý, kto sa považuje za spisovateľa, by mal písať čo najviac. Ale jeho povinnosťou ako človeka aj ako spisovateľa je vytlačiť čo najmenej kníh. Čím menej kníh sa vytlačí, tým lepšie budú. Preto ťažko odovzdávam rukopisy do vydavateľstiev. Napríklad „Polynka“ bola vytlačená a jej pokračovanie som mal pripravené niekoľko rokov a až 24. februára, keď som si organizoval svoje záležitosti pred odchodom do vojenského úradu, poslal som rukopis do vydavateľstva.
Ako sa rozhodnete, že kniha je pripravená ísť do vydavateľstva?
Všetko podriaďujem slovu „večnosť“. Teda, myslím si, či bude román zaujímavý, povedzme, o sto rokov. V Kanade má teraz vyjsť napríklad Heroes, Heroes and Not So Much. „Absurdné“ je teraz pre mňa hlavným románom, napriek úspechu „Tsutsyk“ a „Polynka“.
V podstate píšem pre seba, pre osobné potešenie. Už počas totálnej invázie začal písať nový román v mene dôchodkyne.
A ako vnímate dramatizácie a filmové úpravy vašich textov?
K jednému z mojich románov už bol napísaný filmový scenár. Napodiv, „Tsutsyk“, ktorý prežil osem dotlačov, bol počas pitchingu považovaný za nedostatočne vlastenecký. Podľa „Polynky“ bola napísaná aj divadelná hra a filmový scenár. Bol tiež hacknutý. Ale tieňové divadlo urobilo zaujímavé predstavenie na motívy „Polinky“. Hra „Hrdinovia, hrdinovia a nie tak veľa“ v divadle Dnipro pomenovaná po Ševčenko je preč dva roky.
Prečo ste si vzali pseudo Spielberga?
Dostal som to niekde na vojne na tretí deň. Stalo sa to preto, lebo som okamžite začal fotiť všetko, čo som videl. A napísal som si aj to, čo som videl a čo som cítil. Mal som 11 rotácií a počas tejto doby som nazbieral veľa materiálu pre svoje knihy. Moje poznámky ma naozaj bavili. Mimochodom, sedem kapitol z knihy „Hrdinovia, hrdinovia a nie až tak veľa“ som musela vyhodiť, pretože by nikto neveril, čo sa naozaj dialo.
To, že všetko fotím a nahrávam, si chlapci samozrejme hneď všimli. Preto sa na mňa nalepil ten Spielberg.
Povedzte nám, prosím, ako ste deťom utečencov rozdali „Polinku“.
Jeden z mojich čitateľov mi poslal video, kde je moja „Polynnya“ čítaná dieťaťu v protileteckom kryte. Taký zaujímavý obraz: ostražité, vystrašené tváre dospelých a v popredí dieťa číta moju knihu a usmieva sa. Kúpil som si určitý počet kníh od Vivat, pretože som plánoval s nimi cestovať po Ukrajine. Teraz som sa rozhodol dať ich deťom, ktoré boli nútené opustiť svoje domovy. A naši Ukrajinci na mňa zapôsobili, pretože som ich musel doslova nútiť, aby si vzali tieto knihy zadarmo. Dokonca som poslal súbor do Poľska a umožnil som tam urobiť audioknihu.
Upozornil som na to vydavateľa, pretože som na to v skutočnosti nemal právo. Povedal, že je pripravený odškodniť. Ale veľmi ma potešilo, že vydavateľ nemal žiadne sťažnosti. Utešila ma taká reakcia, že sme si podobné v túžbe uľahčiť život aspoň niekomu.
Po začiatku invázie veľa spisovateľov, hudobníkov a umelcov odišlo do ozbrojených síl alebo do Teroboronu. A zároveň treba počuť názor, že by bolo užitočnejšie, keby sa venovali ich biznisu. Čo si myslíte o?
Stalo sa tak už v roku 2014. Neviem, či je to pravda, ale hovorí sa, že vtedy sa náš polomŕtvy zväz spisovateľov rozhodol, či majú spisovatelia bojovať. Oni rozhodnú, čo je hrdosťou národa a čo sa musí zachovať.
Ale v prvom rade sme občania a našou úlohou je brániť našu zem, ak nepriateľ zaútočí. V roku 2018 som prestal bojovať, pretože som cítil, že je vo mne priveľa vojny. Bolo potrebné zastaviť sa včas, mala som pocit, že jednoducho strácam čas. Ale keď sa začala totálna invázia, išli sme s priateľmi bojovať. Žiaľ, dvaja z mojich blízkych sú preč, Mykola Kravchenko a Ruf (Jurij Dadak, redaktor). Nech sme teda ktokoľvek, v prvom rade sme občania. Preto je to naša práca.
