Tento epochálny dátum – 9. máj – sme teda zažili v podmienkach totálnej rusko-ukrajinskej vojny. O nej (dátum) sa dlho viedli búrlivé rozhovory a apokalyptické predpovede. Odborníci aj laici predpovedali Vladimírovi Putinovi oficiálne vyhlásenie vojny Ukrajine, iniciáciu totálnej mobilizácie ruského obyvateľstva. Najpesimistickejší „proroci“ vo všeobecnosti hovorili o použití jadrových zbraní Ruskom.
Nič z toho, ako už vieme, sa 9. mája nestalo. Osobne by som bol veľmi prekvapený, keby sa niektorá z týchto predpovedí naplnila. Aj napriek absolútnej nepredvídateľnosti, nelogickosti a nepremyslenosti posledných Putinových rozhodnutí mu ostávajú isté nezlomné, „sväté“ kánony, ktoré sa dodnes neodváži prekročiť.
čo tým myslím? Deň víťazstva nad hitlerovským Nemeckom bol dlho pilierom celej súčasnej ideologickej paradigmy Putinovho Ruska. Nemožno si predstaviť, že by sa jeho oslava presunula na európsky spôsob na ôsmu alebo premenovala na „Deň pamiatky a zmierenia“. Pre ruskú štátnu ideológiu je existenčne dôležité, že 9. máj je dňom víťazstva ruských zbraní.
Teraz si na chvíľu predstavte, že dátum 9. mája preruší iná, naliehavejšia, a teda aj relevantnejšia udalosť – vyhlásenie agresívnej vojny proti pokojnému susednému štátu (aj keď to kremeľská propaganda tvrdošijne nazýva bojom proti „ukrajinským fašizmus“). Potom celý predchádzajúci, tak starostlivo živený propagandistický základ tohto rande letí pod chvostom mačky.
Najmä preto, že sa tentoraz ruské vedenie zapojilo do a priori beznádejného dobrodružstva, z ktorého bude musieť krajina vyjsť porazená, zneuctená a dokonca prekliata celým civilizovaným svetom.
Prehliadka Mirshaven na Červenom námestí už dala Rusom dôvod na zamyslenie, obávať sa, že niečo nie je v poriadku, ako spievajú slávici, Skabejevi a Kisylve v televízii. Ešte väčším dôvodom na obavy mal byť neistý, na pokraj zľaknutia, výzor samotného vrchného veliteľa, jeho zvláštne správanie a mimika, text prejavu, ktorý by sa dal vnímať skôr ako pokus ospravedlniť vojnu.
Všetky tieto znaky si okamžite všimli západní odborníci a politici. Americký prezident Joe Biden šéfa Kremľa pri tejto príležitosti dokonca oľutoval. „Putin je veľmi rozvážny človek a problém, ktorý ma teraz znepokojuje, je, že ruský vodca teraz nemá východisko (z vojny proti Ukrajine, – pozn. red.). A snažím sa prísť na to, čo s tým urobíme,“ povedal šéf Bieleho domu.
Vskutku, napriek všetkému zdanlivému chaosu Putinových rozhodnutí boli všetky založené na triezvej kalkulácii. Čo mohol očakávať ruský diktátor, keď v noci 24. februára nariadil totálny útok na Ukrajinu? Predpokladáme, že predovšetkým dúfal v oveľa slabšiu obranyschopnosť ukrajinských ozbrojených síl. O tom, že ukrajinská obrana nevydrží ani tri dni, sa napokon presvedčil nielen Kremeľ. Ako už vieme, väčšina západných vlád sa prikláňala k rovnakému pesimistickému scenáru. Preto to, čo sa stalo, ako sa dokázali obrancovia Ukrajiny ukázať, ako dokázali zlomiť chrbticu elitných jednotiek ruskej armády, možno v historickom aspekte prirovnať k „zázraku na Marne“, resp. legendárna bitka pri Poitiers, nakoniec s rovnakým Stalingradom, ak sme sa vôbec nedbalo ponorili do rozprávania o druhej svetovej vojne.
Džudista z Petrohradu si teda myslel, že pokojného občana so zaviazanými očami v nočnej uličke ľahko porazí. Nestalo sa to však podľa očakávania: občan sa ukázal ako ukrajinský kung-fuist a láskavo sa zameral na útočníka.
Druhý Putinov nesprávny výpočet sa týkal reakcie západného sveta. Kremeľskí stratégovia boli presvedčení, že začiatok rozsiahlej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou by západnú spoločnosť neskutočne vystrašil. Začnú sa dlhé hádky o tom, ako konať, ako sa dostať do nebezpečenstva, ako sa chrániť. To znamená, že Ukrajina mala byť podľa tohto scenára jednoducho prenechaná agresorom. Od Západu sa očakávalo maximum, že prijme milióny ukrajinských utečencov, poskytne nejakú humanitárnu pomoc, vyjadrí znepokojenie a ukáže prstom na Rusko.
Napokon, boli to práve takéto prognózy, ktoré podnietili rozhodnutia politikov v Európe a USA v predvečer vojny. A nejde len o Nemecko, ktoré celú svoju pomoc Ukrajine zredukovalo na päťtisíc zastaraných prilieb (ktoré sa, ako tvrdí náš vojenský personál, na Ukrajinu nikdy nedostali). Pripomeňme si, ako ten istý Biden (úplne zabudol na budapeštianske memorandum) pri každej príležitosti vyhlasoval, že USA za žiadnych okolností nepošlú svojich vojakov brániť Ukrajinu. Podobne sa vyjadril aj generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg.
O nič lepšia nebola situácia s protiruskými sankciami ani v predvečer vojny. Zo západných metropol prichádzali výhražné vyhlásenia proti Rusku, ktoré sústreďovalo svoje jednotky pri ukrajinských hraniciach. Na požiadavku ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského zaviesť tvrdšie sankcie voči Rusku za vojenskú eskaláciu však všetci odpovedali, že ešte nie je čas. Putin preto mohol dúfať, že nové sankcie budú pre Iskanderov rovnako „na smiech“ ako tie, ktoré boli zavedené pred ôsmimi rokmi. Sankcie, ktoré rozvoj ruského vojensko-priemyselného komplexu príliš nespomalili. A kde spomalili, tam ich Rusi šikovne obišli, lebo Západ pred tým hanblivo prižmúril oči.
Nedá sa preto súhlasiť s Bidenom, že Putinovo rozhodnutie podniknúť totálny útok na Ukrajinu bolo úplne nepremyslené a nerozvážne. Len sa tentoraz šťastie obrátilo pre ruského kormidelníka dozadu. Nebolo možné zopakovať situácie s absenciou sankcií v roku 2008 či pseudosankcií v roku 2014. Západný svet, ktorý sa práve spamätal zo šoku z prvých vojenských operácií, sa odhodlane chopil úlohy potrestať agresora. A teraz sa už pripravuje šiesty balík sankcií, čo by malo byť obzvlášť bolestivé pre Rusko, pretože zahŕňa vzdanie sa ropy.
Členské krajiny NATO sa medzi sebou nezačali hádať a všetci ako jeden (no, skoro všetky) začali Ukrajine pomáhať. Kto by si ešte prednedávnom predstavoval, že Rusko tak naklonené Rusko sa rozhodne poskytnúť Ukrajine MANPADS, mínomety, protitankové komplexy, guľomety atď. Že Francúzsko poskytne svoje legendárne samohybné delostrelectvo Caesar. Že Nemecko prekoná svoje pacifistické predsudky a dodá Ukrajine Panzerhaubitze 2000protilietadlové komplexy Gepardtanky Leopard. A to nehovorím o dodávkach z USA, Kanady, Veľkej Británie a pobaltských krajín.
Ukázalo sa teda, že NATO je silnejšie ako kedykoľvek predtým a všetku túto silu nasmerovalo v prospech víťazstva Ukrajiny nad agresorom. Navyše, práve ruská invázia na Ukrajinu prispela nie k rozpadu NATO, ale k jeho rozšíreniu. Čoskoro sa Švédsko a Fínsko pripoja k západnému vojenskému bloku. Severoatlantická aliancia tak zvýši svoju prítomnosť na hraniciach s Ruskom, na súši aj na mori.
Budem úprimný, vyššie uvedené slová Bidena so súcitom k sebaklamujúcemu Putinovi ma vyrazili dych. Existovala obava, že USA spolu s ďalšími spojencami v NATO by sa chceli hrať s ruským diktátorom, aby sa so zachovaním tváre dostal zo súčasných strán. Našťastie sa tieto obavy nenaplnili: v ten istý deň, 9. mája, americký prezident podpísal zákon o LendLease pre Ukrajinu a na druhý deň Kongres odhlasoval pomoc Ukrajine vo výške 40 miliárd. Keďže jediné, čo našej armáde na ceste za víťazstvom stálo v ceste, boli problémy s materiálno-technickým zabezpečením, potom boli odstránené.
