V súvislosti s tým, že Rusi na okupovaných územiach začali stavať Leninovi pomníky, premenovávať ulice a celkovo meniť tabule, niektorí Ukrajinci prirodzene usúdili, že toto je to hlavné – história. A tu sa môžeme dostať do logickej pasce, zamieňať históriu a symboly a považovať motívy Rusov za také, ktoré sa oplatí napodobňovať.
Po prvé, Lenin v tomto konkrétnom prípade nie je príbeh, je to symbol. A symboly sú vo vojne mimoriadne dôležité. Príbeh bez pochopenia symbolov a ešte viac bez ich emocionálneho vnímania je ako prvok propagandy bezcenný. Preto namiesto pomníka Lenina mohol byť ako marker použitý cár Mikuláš II. alebo dokonca balalajka – podstata by sa nezmenila.
Po druhé, ak sa Rusi vo svojom kolektívnom šialenstve rozhodli vrátiť čas a zabíjať pre fiktívnu minulosť, neznamená to, že by Ukrajinci mali podľahnúť tejto masovej psychóze. História je dôležitá, ale vojna je pre budúcnosť, pre prežitie, nie pre včerajšok. Toto by sa malo pamätať.
Po tretie, stále treba pochopiť, že dejiny Ukrajiny nie sú súborom známok z učebnice dejepisu Ukrajinskej SSR, kde sa negatívne postavy stali pozitívnymi. Toto je zložitý a stále nie celkom pochopený proces. Aby sme sa nemotali v kruhu, možno si položiť otázku: je téza o „duchu večného živlu, ktorý nás postavil na okraj dvoch svetov“ – je pre nás teraz aktuálna? Alebo je to v Afrike, tak sa presúvame do normálneho sveta, k zdrojom?
Po štvrté, posledné: Ruské pseudohistorické šialenstvo nie je pre niektorých našich sofistikovaných historikov-propagandistov zhovievavosťou. Aby to nedopadlo tak, že by ste mohli mlieť všetko za sebou, nitovať mýty „aby sa prd za plotom rozpálili“ a teraz povedať, že história je dôležitá, lebo ju vzali Rusi na vlajku. A ak áno, tak každý propagandista je dôležitý, lebo je historik.
Teraz, keď sa zdá, že definície sú objasnené, môžeme hovoriť o špecifikách. Vzhľadom na pokus „bojovať“ s poľskými symbolmi na cintoríne Lychakiv vo Ľvove ide o názorný príklad „agendy včerajška“. Je to pokus rozprúdiť staré rany len kvôli procesu. No, môžete si to teraz vysvetliť ako nejakú hrozbu z Poľska, iba ak máte skutočne radi ruskú televíziu.
Zdá sa, že každý logicky chápe, že otázky starých konfliktov s Poliakmi sú dnes nepodstatné, že oživovanie nedorozumení hlúpo funguje pre ruskú propagandu. Ale nie – vždy sa nájde niekto, pre koho nie je problém napísať „Ukrajinci si pamätajú 1918“. Čo Ukrajinci, všetci Ukrajinci? Čo znamená „spomínať si“ na udalosť spred 104 rokov? Ale vyvoláva emócie.
Medzitým život ukazuje, že ukrajinská aj poľská spoločnosť prežili, strávili a uvedomili si našu spoločnú traumatickú skúsenosť. Otočili ste tieto stránky a ste pripravení ísť ďalej. Na rozdiel od Rusov, ktorí „oživujú históriu“, Ukrajinci a Poliaci presne vedia, že je to minulosť. Musíme uznať, že tí, čo bijú vodu štýlom „môžeme zopakovať“, majú psychologicky bližšie k Rusom ako k väčšine Poliakov či Ukrajincov.
Moderná vojna je vojnou medzi minulosťou a budúcnosťou. Kde budúcnosť definitívne zvíťazí, otázkou je len to, kde Ukrajina skončí: v budúcnosti (dúfam) alebo v minulosti (ak sa Ukrajincom opäť podarí vyhodiť všetky šance a karty).
Rozumiem emóciám a „pocit historickej nespravodlivosti“ je veľmi silná emócia. A preto by ste si mali vždy dávať pozor na všetky správy, ktoré nie sú zamerané na pomer, ale na pocity. Pamätáte si na epos s bridlicovým plynom v Ľvovskej oblasti? Keď sme sa báli „druhého Černobyľu“, kričali argumenty o energetickej nezávislosti. Odporúčam vám, aby ste sa informovali, ako sa títo „ekoaktivisti“ správajú k levom na cintoríne Lychakivskyi teraz, a spýtali sa na ich spôsobilosť či čistotu.
Vo všeobecnosti, keď sa história stane pre niekoho takou relevantnou, že pokryje horizont modernity, okamžite vypadne z reality. Jednoduchým príkladom je novodobé „politické“ zúčtovanie v Ukrajine. Pred očami sa nám prekresľuje mapa Eurázie, vznikajú spojenectvá a impérium sa rozpadá – a my sme fixovaní nie na levy na cintoríne, ale na hľadanie „krtka“ v prezidentskej kancelárii, prostredníctvom ktorého sa stalo „Wagner\ite“, a preto nám Američania „v žiadnom prípade nedajú zbrane“.
Prečo točiť rekord v roku 2019? Naozaj byť „na hranici dvoch svetov“? Opäť? História nič nenaučila?
