Aj bez zohľadnenia poslednej Eurovízie otázka „pomohli ti vlasy?“ (ktorý si väčšina obyvateľstva mohla vypočuť z postavy Bohdana Sylvestrovyča Stupku v ruskom propagandistickom filme „Taras Bulba“) je po termíne a potrebuje úprimnú odpoveď. A tak by sa to nemalo formulovať, ale skôr „pomohli nám chlapci – budeme teraz robiť nejaké závery?“. Mimochodom, pod slovom „lachs“ môžete chápať nielen Poliakov, ale aj väčšiu skupinu takzvaných slobodných národov Západu – podstatu to veľmi nezmení.
Na úvod teda elementárne – keby sme pred pár rokmi vedeli prognózovať a analyzovať (a v skutočnosti to nie je také ťažké), ako by sme vnímali akciu „Mesto Ľvov – nie pre poľských pánov“? Teraz, keď milióny Ukrajincov dostávajú ochranu, oblečenie, jedlo, dokonca aj školskú dochádzku pre svoje deti v Poľsku, vyzerá tento slogan tak vtipne? Ako vníma primitívny dav a moskovskí kurátori prejavy tých, ktorí „bojovali proti poľským zásahom“?
Je jasné, že každý je emotívny a na takéto „vlastenectvo“ sa dá nájsť tisíc výhovoriek, tak sa bavme pragmaticky. História je vo vzťahoch medzi Poľskom a Ukrajinou vždy prítomná – to je fakt, ktorému sa nedá vyhnúť. Dúfajme, že moderný príbeh o úprimnom priateľstve a pomoci sa stane dôležitejším ako dávne traumy, no zahodiť staré problémy je ako detinsky zatvárať oči pri pozeraní strašidelného filmu. Skôr či neskôr sa budeme musieť znova porozprávať. A my ako spoločnosť sa musíme rozhodnúť, ako budeme formovať svoju historickú politiku.
Je známe, že história nepozná konvenčný spôsob, ale fantazujme. Ak by bola konfrontácia s históriou teraz, v roku 2022, na rovnakej úrovni ako v rokoch 2018 a 2019, bola by úroveň pomoci z Poľska rovnaká?
Ak historická politika ohrozuje vzťahy medzi našimi národmi, čoho sa možno a treba vzdať? Ako zmeniť akcenty? Čo zdôrazniť? Ako reagovať na to, že sa z historikov stávajú propagandisti a stranícki, ktorí kvôli krátkodobej mobilizácii voličov obetujú objektivitu a priateľstvo so susedmi?
Ďalšou dôležitou otázkou je miesto ukrajinských dejín vo svetovom a ruskom kontexte. Teraz prebieha vojna, takže pozornosť sa sústreďuje na Ukrajinu. Ale nebolo to tak vždy (skôr – nikdy), a nebude to tak navždy. V súlade s tým stojí za to premýšľať o tom, ako sa integrovať do „mentálnej mapy sveta“. Ak hovoríme o historickom aspekte, potom by sa sovietske dedičstvo malo kriticky prehodnotiť. Veď významnú časť ukrajinskej historickej vedy tvorí sovietska škola, len so zmenenými znamienkami „plus“ na „mínus“ a naopak.
Ani tu sa nebude dať vyhnúť nepríjemným otázkam. Čo napríklad robiť s tézou, že počas druhej svetovej vojny boli Nemci spojencami Ukrajincov? Toto majstrovské dielo, mimochodom, stále koluje po internete, teraz ako argument v modernej rusko-ukrajinskej vojne. Je zrejmé, že človek môže a mal by byť urazený na vládu Nemecka za oneskorenie dodávok zbraní, ale musí pochopiť, že „my“ na ich mentálnej mape sveta je prinajlepšom biele miesto. V horšom prípade sú to dobrovoľní spolupáchatelia nacistov so všetkými dôsledkami.
Nedávno sa patriotická verejnosť opäť „rozhýbala“. Tentoraz – kvôli túžbe úradov spojiť 8. a 9. máj ako pamätné dni. Z čisto ľudského hľadiska a dokonca aj na intuitívnej úrovni je voľba 8. mája – Dňa spomienky a zmierenia spolu s celým svetom zrejmá.
A na druhej strane – možno naozaj skúsiť „bojovať s Ruskom“ o dedičstvo druhej svetovej vojny? Predložte, najmä Nemcom, jednoduchú pracovnú schému: že všetko dobré v sovietskej armáde bolo kvôli Ukrajincom a všetko zlé – kvôli Rusom. A že Ukrajina nie je len o obetiach, ale aj o víťazstvách. Časť historickej viny Nemcov voči „sovietskemu ľudu“, ktorý blokoval dodávky húfnic, nech pôsobí v prospech Ukrajiny. Prečo nie?
A ak sa to podarí, názov „Rus“ sa postupne ujme. Moskva „nezbierala“ ruské krajiny. Väčšina krajín bola potichu zhromaždená v Litovskom veľkovojvodstve a potom v Poľsko-litovskom spoločenstve, zatiaľ čo Moskva bola zaneprázdnená súperením o dedičstvo Zlatej hordy. A potom zachytilo Rusko, ale s úplne inými štátnymi mechanizmami.
Nakoniec sa tak či onak dostaneme k otázke, čo robiť s takzvaným západoukrajinským (a dokonca haličským) konceptom dejín, kde sú Ouniviti proti červenoarmejcom? Dá sa „lokalizovať“ (a nie je na tom nič zlé). Alebo priznajte, že všetky mantry o katedrále sú o katedrále „na galícijské pomery“. Nie je to slepá ulička?
Ako vidíte, existuje veľa otázok. A niekto ich určite poruší, nahovorí a ešte aj inštrumentalizuje. A kde sú čerstvé nápady, tam je aj záujem publika. Zatiaľ čo starý spôsob propagácie ukrajinskej histórie – „pomáhajte a počúvajte, lebo je to vlastenecké“ – nemusí po vojne fungovať.
Je zrejmé, že vždy budú existovať tí, ktorí budú ochotní merať počet obetí, otvárať staré rany a krivdy, aby potešili nukleárnych voličov. Otázkou je, stane sa opäť mainstreamom? Potrebuje toto spoločnosť?
Preto sa v prvom rade oplatí rozhodnúť – čo chceme od histórie a historickej politiky, kam smerujeme? Potom pochopte, čo nám na tejto ceste pomáha a čo nám bráni. A až potom hodnotiť činy, činy a samotných ľudí.
Pretože sa ukáže zvláštna vec – všade naokolo sú inteligentní ľudia a zanietení patrioti a odkiaľ sa vzala myšlienka „odrezať Donbas ako rakovinový nádor“, nie je známe. Všetci prezieraví geopolitickí stratégovia a prečo „historická konfrontácia“ s Poliakmi trvala roky, je záhadou.
