Rovnomenná báseň a zbierka Pavla Tychynu zohrali významnú úlohu pri formovaní ukrajinskej sovietskej identity svojho času. V tom čase bola mimoriadne dôležitá potreba vytvoriť národ, ktorý by bol národný vo forme, ale bol sovietsky v obsahu. Preto pracovali na vytváraní pocitu úplnej vnútornej spolupatričnosti obyvateľstva Ukrajinskej SSR. Potrebovali sme pozitívne príklady z priemyselného Donbasu a pestrej Bukoviny, z oddychovej Odesy a rekreačného Prykarpatska. Sovietsky systém neúnavne pracoval na vytvorení novej historickej komunity – sovietskeho ľudu.
Ale aký hriech skrývať, sovietska propaganda fungovala aj podľa metódy konfrontácie. Celé ukrajinské národné hnutie bolo vybrané ako protiklad ku všetkému sovietskemu. Preto celá propagandistická mašinéria Ukrajinskej SSR a ZSSR pracovala na očierňovaní tohto hnutia a všemožným spôsobom glorifikovala socialistické výdobytky.
Roky plynuli, Ukrajina získala nezávislosť a paradigmu ukrajinsko-ukrajinskej konfrontácie si osedlali ruskí propagandisti a ich politické satelity v Ukrajine. História sa zmenila na najostrejšiu zbraň. V tomto zápase sa sily ani zďaleka nevyrovnali. Na jednej strane je tu štedro financovaná obrovská ruská propagandistická mašinéria posilnená sovietskou interpretáciou minulosti zakorenenou v masovom povedomí. A na druhej strane – ukrajinskí vlastenci, ktorí rovnako často neboli vo svojich intelektuálnych rozhodnutiach nezávislí, pretože vyšli zo sovietskej minulosti, uväznení pod klamstvami. A nemenej závislý od financií. Štátna podpora akademickej sféry bola minimálna. Integrácia s takouto batožinou do západnej vedy nebola silná stránka.
Ostali dve cesty – grantová podpora Sorosovej nadácie („Renesancia“) alebo neverejná pomoc ukrajinskej diaspóry, ktorá nielen disponovala silnými finančnými zdrojmi, ale vyžadovala si aj akúsi poslušnosť, aby zostala v rámci svojho politická vízia minulosti. Kde hlavnou zásadou nebol akademizmus, ale glorifikácia a bielenie činnosti OUN a UPA. A miestami aj formácie vo Wehrmachte a SS.
Takto sa nezmieriteľní protivníci spojili v súboji a začali doslova trhať ukrajinskú spoločnosť na kusy. Nikto sa nechcel podvoliť. O tom, že ruská strana sa o takýto rozkol usilovala, netreba ani pochybovať. Nedávna história o tom jasne svedčí. Vlastenci, ktorí sa pri každej príležitosti snažili direktívnymi metódami presadiť svoju verziu histórie, nepohrdli žiadnou príležitosťou. Prinútiť celú Ukrajinu, aby si uctila svojich hrdinov, ktorí, mimochodom, nemali všetci bezchybný životopis. To dalo Rusom a ich politickým „avatarom“ v Ukrajine dobrú príležitosť účinne rozprúdiť konfrontáciu v krajine až do najostrejšieho antagonizmu.
Veľmi obľúbené boli strašidlá o nacistoch, fašistoch, nemeckých kolaborantoch, prívržencoch Hitlera a „banderovcov“, ktorí sa chystajú prísť zabíjať pre ruský jazyk. A na druhej strane, či to boli naozaj platení agenti alebo obyčajní politickí maródi, ochotní obrátiť sa na úrady so zneužívaním histórie, ochotne sa s Rusmi pohrali. Dospelo sa k tomu, že kultúrna a ľudská výmena medzi regiónmi sa znížila na minimum, prípadne sa posunula do roviny fungovania na negatívnych vzájomných stereotypoch.
Do takejto situácie sa najskôr v maximálnej možnej miere zapájali politici z rôznych stranícko-politických zoskupení. Už od prezidentských volieb, v ktorých zvíťazil Leonid Kučma, sa Ukrajina a Ukrajinci začali zákerne deliť do tried. Potom spustili tézu, že Donbas v Kyjeve nepočuť. Pracovníci pre styk s verejnosťou Kučmu, Janukovyča a Strany regiónov bez hanby kreslili mapy s tromi typmi občanov, čím pripisovali „západniarom“ pocit nadradenosti. „Východniarom“ bolo vštepené presvedčenie, že sú to neskutoční robotníci, ktorí živia celú krajinu a „západniari“ výsledky svojej práce šikovne využívajú. A to všetko v záujme jednoduchej, no efektívnej mobilizácie voličov.
Viete si predstaviť, nie sú potrebné reformy, nie je potrebné podávať správy o výsledkoch vašej politickej a manažérskej činnosti. Stačí povedať, že nepriateľ neprejde a nevydáme vás do rúk „banderovcov“, keďže na vrchole hierarchie štátnej správy boli opäť „červení direktori“ a najnovšie feudáli.
Zároveň vo vlasteneckom prostredí, ktoré sa v prípade Ukrajiny jednoznačne zhodovalo so západným regiónom, sa história využívala nemenej inštrumentálne. Po rozpade Ľudového hnutia Ukrajiny sa začali objavovať politické sily, ktoré boli úzko späté s formáciami dávnej minulosti. Rôzne druhy OUN, OUN v Ukrajine, Kongres ukrajinských nacionalistov – sa snažili nielen dať medzi seba a staré OUN(b) a OUN(m) znak rovnosti. Nielenže boli finančne podporovaní príslušnými štruktúrami diaspóry, ale priniesli na Ukrajinu aj starý konflikt medzi „banderivčanmi“ a „melnykovcami“.
Nezaspali ani špeciálne služby Ruska. Aktívne „napomáhali“ vzniku polovojenských organizácií ako UNA-UNSO. Jasne prispeli aj k vytvoreniu takzvanej Sociálno-národnej strany Ukrajiny, ktorá sa neskôr premenovala na VO „Svoboda“. SNPU so svojimi symbolmi a príslušenstvom podobným nacistickej NSDAP mala vyvolať tlmený obdiv na západe a strach a nenávisť na východe krajiny. Tieto formácie svojou existenciou a činnosťou v maximálnej možnej miere prispeli k ruskej propagande, aby vytvorili imidž neonacistického strašiaka z Ukrajiny. Pracovali na tom, aby medzi Ukrajincami nikdy nenastala harmónia. Aby sa nemohli zjednotiť ani pri ohrození existencie svojho štátu. Aby im susedia nikdy neprišli na pomoc. Takáto činnosť dôsledne viedla ku konečnej defragmentácii Ukrajiny a dokonca k jej zániku.
Po neúspechu takýchto „nacionalistických“ formácií, ktoré horlivo využívali mapu historických hrdinov, sa objavili nové, programovo umiernenejšie politické sily. Nevyhýbali sa však ani jednoduchým metódam získavania volebných sympatií. Uchýlili sa nielen k zdrvujúcej kritike svojich konkurentov, ale aj k obvineniu z „nekorektnosti“ miliónov Ukrajincov, ktorí si dovolili voliť iného kandidáta. Pohŕdavými charakteristikami, urážkami a nadávkami časť Ukrajincov zaútočila na oveľa väčšiu skupinu, ktorá si dovolila voliť kandidáta nie zo starej politickej skupiny.
Bakchanálie, ktoré trvajú už viac ako tri roky, nezastavila ani ruská agresia a krvavá vojna proti Ukrajine. Zaujímavé je, že vo všetkých prípadoch vnútornej konfrontácie v spoločnosti sa vzdialil aj štátny dôvod toho, za čo bojovali, pracovali a o čo sa snažili. Maximum síl a energie nebolo vrhnuté na pozitívne zmeny, ale na vzájomný odpor a živenie nenávisti.
Stojí za zmienku, že Rusi s ukrajinskými „regionálnymi“ a predstaviteľmi vlasteneckého segmentu neúnavne zbierali politické dividendy kvôli rozkolu v spoločnosti. Medzi tými, ktorí si monopolizovali právo na historických hrdinov a dokonca aj na ich verziu vlastenectva, sa vytvorila akási politická tyrania. Títo politici a aktivisti vždy zostali nad vodou a rozdeľovali Ukrajincov medzi seba, niekedy na základe histórie, inokedy na tému jazyka. Pochopili, že konsolidácia Ukrajincov určite povedie k víťazstvu. Že po vojne bude obnovená krajina, v ktorej nebude miesto pre celú túto kamarilu.
Preto sa aj v podmienkach tvrdej vojny snažia zasiať rozdelenie. Zakaždým vymýšľajú nové „zrady“, hrozby a riziká. Napríklad otvorene provokatívne príbehy sú vhadzované do informačného priestoru s cieľom zasiať nenávisť medzi nútenými migrantmi a „západniarmi“. Keď hovoria o netypických praktikách správania imigrantov, snažia sa ich postaviť do pozície, že prichádzajú a žobrú. A v „západniaroch“ vytvárajú pocit neopodstatnenej nadradenosti až do takej miery, že niektorí ľudia veria, že sú lepší a správnejší. Šíria sa zákerné tézy, že imigranti si so sebou nesú „ruský mier“ a Putinovu agresiu len preto, že hovoria po rusky. Vysídlení ľudia sú obviňovaní, že nebránia svoje mestá a pozemky, ale utekajú na relatívne tichý a pokojný západ.
V tejto manipulácii sa „západniari“ zámerne stavajú niekde na úroveň Nemcov alebo Poliakov. To znamená, že simulujú situáciu s príchodom takmer zahraničných utečencov do prosperujúcej a pokojnej inej krajiny. Sú vnímaní ako druh príživníkov, s ktorými sa budú musieť deliť. V skutočnosti je dráma tejto situácie v tom, že spoločnosť nechápe, že všetci sme občanmi Ukrajiny. Že každý má právo evakuovať sa spod rakiet a bômb na pokojnejšie miesto vo svojej krajine. To, že „orientálci“ nemajú šťastie, nie je preto, že sú rusky hovoriaci. Ich mestá sa stali prvými obeťami ruskej agresie nie kvôli sympatiám k Rusku, ale preto, že sa nachádzajú v priamom dostrele barelového delostrelectva. A ruské rakety dosahujú rovnako národne uvedomelý Ľvov aj rusky hovoriacu Odesu.
Ďalším aspektom stereotypného vzájomného vnímania Ukrajincov sú rozhovory o obrane a vojenských operáciách. Pomerne často počuť, že údajne muži z východu nechcú bojovať, ale schovávali sa v sanatóriách v Karpatoch. Nie je nič prekvapujúce na tom, že určitá kategória mužov nechce alebo nemôže bojovať. Sú ľudia, ktorí jednoducho nie sú postaraní o vojenské účely a pre víťazstvo v tyle môžu urobiť oveľa viac. No v skutočnosti si obyvatelia „karpatskej“ oblasti nevedia predstaviť množstvo statočných mužov, ktorí horlivo bránia svoj štát na severe, východe a juhu. Nechcú vidieť dlhé rady na vojenských kontrolných stanovištiach v Kyjeve. Naďalej žijú s tým, že len oni sú skutoční vlastenci, pretože sa narodili na západe krajiny, hovoria po ukrajinsky, ctia si konkrétnych historických hrdinov a tohto prezidenta nevolili.
Takéto stereotypné predstavy o sebe a zvyšku Ukrajiny často vedú ku groteskným a ešte častejšie k nebezpečným situáciám. Čo najmä živo demonštrovala história Ľvovskej Teroborony. Kde sa prihlásila kopa mužov s presvedčením, že budú musieť brániť Ľvov a Ľvovskú oblasť. A keď boli po zmene príslušného zákona uvrhnutí do vojnového pekla brániť Ukrajinu, niektorí z nich požiadali, aby išli domov. A ich ženy predviedli poriadnu vzburu. Logika, keď mali Charkovčania brániť svoje mesto, Melitopolčania svoje a Ľvovčania pokojne čakať, kým nepriateľ zvedie bitku o Poltvu, je škodlivá a mimoriadne nebezpečná. Pretože odmieta chápanie Ukrajiny ako jediného organizmu. A len jednota, konsolidácia síl a absencia vzájomných útokov a nárokov sú zárukou víťazstva.
Nepriateľ zúfalo potrebuje útoky na politické vedenie štátu, pokusy vraziť klin medzi neho a Ozbrojené sily Ukrajiny, zasievanie vzájomného nepriateľstva medzi Ukrajincami, ich oslabovanie na základe jazyka a histórie. Úplná konsolidácia a pocit jedinej rodiny však Ukrajine zabezpečia nielen víťazstvo, ale poslúži aj ako podnet na zásadné zmeny v stave budúcnosti.
