So začiatkom rozsiahlej agresie Ruska proti Ukrajine sa predstavitelia nemeckej strany „Sojuz 90/Zelení“ stali najdôslednejšími zástancami zásobovania nás zbraňami, vrátane systémov ťažkých zbraní pre ozbrojené sily. Navyše, na rozdiel od ostatných strán vládnej koalície (ESDEK a Slobodní demokrati) v tejto otázke pozorujeme úplnú vnútrostranícku jednotu. To štve koaličných spojencov aj opozíciu. Koncom apríla tohto roku kritici zo „zjednotenej opozície“ (CDU/CSU) v Bundestagu obvinili predstaviteľov „zelených“, že v posledných mesiacoch drasticky zmenili svoj pacifistický politický postoj. Zároveň na jednom z predvolebných mítingov v Bielefelde, kde vystúpil „zelený“ minister hospodárstva a vicekancelár Robert Habek (Robert Habeck), zbadal transparent s nápisom „Zelení sú vojnoví štváči“. Pripomíname čitateľom, že ide o toho istého Habka, ktorý pred rokom, v máji 2021, ako spolupredseda strany navštívil zónu ATO a uviedol nemecké masmédiá o potrebe dodávok obranných zbraní na Ukrajinu z Nemecka. To vyvolalo búrlivú kritiku v nemeckej politickej komunite a Annalena Burbock (vtedy druhá spolupredsedníčka strany) dokonca vyvrátila slová svojho kolegu a zdôraznila, že takzvaný „konflikt“ možno vyriešiť iba diplomatickými opatreniami. . V nedávnom rozhovore vysvetlila svoj vtedajší postoj takto: „S nemeckými dodávkami zbraní by sme dali pánovi Putinovi ďalší dôvod na útok na Ukrajinu. Nechceli sme mu urobiť takú láskavosť“ (Der Spiegel, 19/2022). Namiesto toho ďalší vplyvný predstaviteľ strany, predseda vlády Bádenska-Württemberska Winfried Kretschmann (Winfried Kretschmann) uisťuje, že Habek mal pravdu a vyčíta si, že v tejto veci mlčal, pretože sa ako politik nechcel zapájať do zahraničnopolitických debát (FAZ, 05.07.2022). Boli zelení skutočne pacifisti a čo znamená Burbockova „feministická“ zahraničná politika?
Kritici z opozície sa vedome odvolávajú na históriu strany, dokonale chápu, že pre väčšinu obyvateľstva v Nemecku aj v zahraničí sú „Zelení“ stelesnením ekologických, protivojnových a protijadrových masových demonštrácií v 70. rokoch. 20. storočia. Narodili sa počas študentských protestov v roku 1968. „Sploštení hippies“ obhajovali sexuálnu slobodu a legalizáciu kanabisu, proti NATO a za ukončenie vojny vo Vietname. Na svojich početných demonštráciách sa nebáli dostať do potýčok s políciou, ako to urobil budúci nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer (Jozef „Joschka“ Fischer). Úzke vzťahy boli aj s Maoistickým komunistickým zväzom Západného Nemecka (KBW). Vizuálne s dlhými vlasmi táto generácia teraz pripomína jedného z „jastrabov“ strany Antona Hofreitera (Anton Hofreiter), ktorých ostré vyjadrenia vyvolávajú v reakcii najväčší požiar opozičnej kritiky a dokonca nútia lídrov „zelených“ strán dištancovať sa.
Strana s takouto ideológiou a radikálnymi prvkami sformovaná v Nemecku v roku 1980 sa okamžite stala objektom záujmu východonemeckej špeciálnej služby Stasi a ich kurátorov zo sovietskej KGB. Nedávno vyšlo najavo, že podľa niektorých zdrojov s týmito špeciálnymi službami úzko spolupracovalo 15 až 20 členov strany a ďalších 450 až 500 boli informátori. V 80. rokoch sa Zelení vydali širokou politickou cestou a dosiahli určité úspechy, v neposlednom rade vďaka masovému hnutiu proti rozmiestneniu amerických rakiet Pershing-2 a riadených striel s jadrovým zakončením v Západnom Nemecku. Havária v Černobyle v roku 1986 pridala medzi nemeckých voličov nových podporovateľov strane, ktorá obhajovala obmedzenie využívania jadrovej energie, a Zelení získali vo federálnych voľbách v roku 1987 8,7 % hlasov. Po zjednotení Nemecka však strana, ktorá svoju pozornosť zamerala na environmentálne problémy, zanedbávajúc sociálne, výrazne stratila podporu voličov. Až spojenie s východonemeckou „Alianciou 90“ (dosť heterogénna skupina aktivistov za občianske práva) umožnilo novej politickej aliancii prekonať hranicu 5 percent voličov. „Zelení“ však stratili jedného zo svojich vodcov – „otca zakladateľa“ strany Otta Schielyho (Otto Schily). Vo voľbách na post šéfa strany prehral a vstúpil do SPD, neskôr sa stal ministrom vnútra.
„Zelení vo všeobecnosti nikdy neboli pacifistami. Nikdy som napríklad neveril, ani keď som bol mladý, že Hitlera možno poraziť bielymi zástavami a vrúcnymi slovami. Opakovane to viedlo k diskusiám s pacifistami, ktoré sme, samozrejme, mali aj my,“ uviedol nedávno Hubert Kleinert, jeden z predstaviteľov „staršej“ generácie „zelených“ (Hubert Kleinert). Bol jedným z dôverníkov Joschku Fischera, poslanca Bundestagu a ministra v spolkovej krajine Hesensko (Der Spiegel, 18/2022). Kleinert napísal aj knihu Rise and Fall of the Greens (1992). Stojí za to vypočuť si slová ďalšieho vplyvného predstaviteľa staršej generácie členov strany. Kretschmann, už spomenutý vyššie, ubezpečil: „Nebol som pacifista, ale bol som jadrový pacifista. Neveril som v princíp jadrového odstrašovania, pre mňa to bolo analogické s hrozbou samovraždy.“ Ďalším potvrdením tzv „falošným pacifizmom „zelených““ môže byť skutočnosť, že iniciátorom“Otvorený list” Olafovi Scholzovi s požiadavkou poskytnúť Ukrajine ťažké zbrane, ďalší predstaviteľ staršej generácie „zelených“ Ralph Fuchs (Ralf Fücks), teraz hlava vplyvného Centrum Liberale Moderne.
Zdá sa, že medzi „zelenými“ nájdeme v nemeckej spoločnosti najmenej zástupcov „generácie EMMA“. Týmto podmieneným termínom nazývam nemeckú generáciu intelektuálov 70+, ktorí sa pripojili k „Otvorenému listu“ slávnej feministky a redaktorky časopisu EMMA Alice Schwarzer (Alisa Schwarzerová(FAZ, 29.04.2022). Teoretické východiská pre tieto názory nedávno poskytol známy filozof Jürgen Habermas, ktorý koreň problému modernej nemeckej spoločnosti videl v „duševnej“ odlišnosti dvoch generácií a najmä v skúsenostiach s vnímaním tzv. dôsledky druhej svetovej vojny (Süddeutsche Zeitung, 28. 4. 2022). Nebudeme sa hádať so slávnym filozofom, ale všimneme si, že okrem „kolektívneho vcítenia sa“ do tragického zážitku si musíme pamätať aj na individuálnu skúsenosť, ktorá je u každého iná, aj v rámci tej istej generácie. Nie je náhoda, že tisíce ukrajinských utečencov v Nemecku vyvolávajú spomienky na jeho rodičov utečencov počas druhej svetovej vojny, čo ho núti vystúpiť proti „pacifizmu duchov“, ktorý nám bráni bojovať proti zlu, a argumenty Schwarzera nazýva priaznivci „banálne“.
Na základe toho niet divu, že v roku 1999 sa „Zelení“ v koalícii s ESDEC (kancelár Gerhard Schröder a vicekancelár, minister zahraničných vecí Joška Fischer) dohodli na účasti na vojenskej operácii v bývalej Juhoslávii. Kretschmann spomína: „… Spolu s Joškom Fischerom sme sa v roku 1999 vzhľadom na vojnu v Kosove rozhodli, že je našou povinnosťou zabrániť vážnemu porušovaniu ľudských práv v srdci Európy.“ Rozhodujúcim momentom pre takéto rozhodnutie bol podľa Kleinertovej masaker v Srebrenici. Napriek tomu Joschka Fischer (ktorého začali volať „Joschka Goebbels“) stále dostával svoju dávku červenej farby v tvári a samotná strana začala rýchlo strácať priaznivcov. Očividne preto o dva roky neskôr strana odmietla podporiť rozhodnutie Schröderovej vlády vyslať nemeckých vojakov do Afganistanu a začala znovu získavať svoju pozíciu vďaka požiadavkám na zatvorenie jadrových elektrární v Nemecku. Podľa nemeckých analytikov tieto udalosti viedli k tomu, že „Zelení“ sa zmenili na stranu, ktorá sa snaží postupovať pragmaticky (Realpolitika) k otázkam domácej a zahraničnej politiky, čo potvrdzuje aj podpora vlády Angely Merkelovej. Strana má 14,8 % a 118 kresiel v Bundestagu vo voľbách v roku 2021, čo je vôbec najvyšší výsledok, čo z nej robí tretiu najvplyvnejšiu politickú silu (po CDU/CSU a SPD).
Dnešní lídri strany „zelených“ sú mladšia generácia nezaťažená úvahami o strachu z nevyhnutnosti tretej svetovej vojny (napríklad spolupredseda strany 28-ročný Rikarda Liang). 26. február 2022 (sobota – tretí deň vojny) sa stal pre Stranu zelených jedným z prelomových dní. Práve v tento deň Habek a Burbok skutočne prinútili kancelára Scholza poskytnúť Ukrajine prvé dávky obranných zbraní. Od tohto momentu môžeme povedať, že „zelení“ sa prezliekli do olivovo-zelenej maskáčovej uniformy. Anton Hofreiter, vyštudovaný botanik, ktorý pre svoje zdravie nikdy neslúžil v Bundeswehri, sa v posledných mesiacoch stal špecialistom na ťažké zbrane. „Máme dočinenia s imperiálnou koloniálnou útočnou vojnou,“ hovorí botanik, ktorý pozná názvy všetkých kvetov a rastlín v berlínskej Tiergartene a teraz dokáže rozlíšiť všetky druhy ťažkých zbraní. Jeho kritické útoky proti kancelárovi Scholzovi a obvinenia z neschopnosti konať rýchlo vo vojnových podmienkach vyvolávajú medzi ESDEC podráždenie: „Zdá sa, že slogan „už nikdy viac vojny“ sa zmenil na slogan „už nikdy viac vojny bez nás‘ ‚“ (Der Spiegel, 18/2022).
Veľká časť nemeckej spoločnosti je v zajatí starých „pacifistických“ stereotypov a niektorí sú otvorenými zástancami prokremeľskej ľavicovej strany a krajne pravicovej „Alternatívy pre Nemecko“ (AfD). Možno aj preto došlo k pokusom hádzať vajíčka na Burbock vo Wuppertale počas jej prejavu na predvolebnom mítingu (Zameranie, 05.09.2022). Ale sotva pre jej koncept „feministickej zahraničnej politiky“. Súčasná ministerka zahraničných vecí Nemecka sa narodila v Hannoveri v rodine aktivistov za ekológiu a čisté životné prostredie a v detskej izbe jej visel plagát Green Peace. Je celkom zrejmé, že slogan feministickej politiky – „Odzbrojenie a demilitarizácia“ – by sa mal stať jej smerovkou. Ale v podmienkach vojny sa všetko radikalizuje. „Podstatou feministickej zahraničnej politiky je mať na zreteli všetkých ľudí,“ povedala nedávno ministerka.Der Spiegel, 19/2022). Trochu abstraktná a nejasná definícia dáva dôvod na kritiku zo strany oponentov, ktorí sa ju snažia obviniť z toho, že dodávky zbraní Ukrajine prispievajú k militarizácii. Musíte však uznať Burboku, pretože naďalej tvrdí, že najvyšším morálnym právom je, že obeť sa musí brániť. Bez ohľadu na to, či sa to týka ženy pred násilníkom alebo štátu pred agresorom. Radi by sme verili, že jej príchod na Ukrajinu 10. mája len posilní jej pozíciu. V každom prípade pred Burbokom a stranou „Zelených“ stojí neľahká úloha – prekonať skompromitovaných Ostpolitik.
