V utorok 3. mája bolo evakuovaných 154 obyvateľov z územia hutníckeho závodu Mariupol „Azovstal“. Je to prvýkrát za dva mesiace vojny, čo sa Ukrajine podarilo dohodnúť s Ruskom na evakuácii civilného obyvateľstva z krytov zablokovaného závodu.
nám rozpráva príbehy obyvateľov Mariupolu, ktorým sa podarilo dostať z protileteckých krytov Azovstal a odísť na územie kontrolované Ukrajinou.
***
54-ročná Elina Tsybulchenko, povedal zamestnanec závodu Azovstal HOREže sa najviac bála, že jej rodinu násilne odvezú do Ruska.
Elina Tsybulchenko v evakuačnom autobuse (na fotografii vľavo)
Pracoval som v závode Azovstal, v tej istej budove, kde sme mali protiletecký kryt, na oddelení technickej kontroly. Bombový kryt nás nezachránil na 100%. Keby bol priamy zásah, zaspal by a všetci by sme zomreli.
Každý večer som išiel spať a modlil sa k Bohu: „Pane, prosím, nechaj všetky bomby preletieť okolo nášho protileteckého krytu. Aj keď sa do nás nedostanú. Aby sme prežili.“ Modlila som sa, aby moje dieťa prežilo. Jedno, druhé, aby naša rodina nezanikla.
Už sme videli obrázky našich domov, v akom sú stave. Prišla armáda a ukázala zábery z kvadrokoptéry. Dcéra mi to najprv nepovedala, aby som nebola naštvaná a potom, až 30. apríla, mi povedala, že nám nič neostalo. Že máme všetko zhorené.
Armáda k nám často neprichádzala. Len prídu a nechajú deťom jedlo, pretože dospelí môžu hladovať, ale deti nie. Celý náš tím obkľúčil vojakov a spýtal sa, kedy môžeme odísť? Nemáme ani jedlo, ani lieky. Ako sa dostaneme von? Čo sa deje s touto adresou? čo s týmto? A armáda, ak mala informácie, to ukázala. Niektorí neverili, že zostali bez domova. Niektorí sú si istí, že sa vrátia.
Keď sme sedeli v pumovom kryte, povedal som: „Nech nás bože, aby sme museli ísť do Ruska, nebudem môcť, FSB ma zatkne, len čo otvorím ústa.“ v Ukrajine som zvyknutý slobodne hovoriť a slobodne myslieť. Áno, niekedy priveľa rozprávam, ale už som si na to zvykol a tam sa to nedá.
A viete, čo bolo ešte strašidelné? Položili nás, zobrali, ale cestu približne poznám a vidím, že nás vedú po diaľnici Taganroz, nie smerom na „Port City“ [місцевий торговий центр]. A bál som sa, že ma vezú do Ruska. Nevedel som, že sme vo filtračnom tábore. A keď sme išli z Mariupolu do tohto Bezmenného, celú cestu som preplakala.
Keď sme odchádzali z Azovstalu, Rusi nás volali „ceruzky“. Prečo ceruzky? Pretože pre nich nie sme ľudia, sme ceruzky.
***
Sergej Kuzmenko pracoval aj v „Azovstal“ a od 8. marca bol v krytoch závodu. Televízny kanál „Dom» povedal, že Rusi nedovolili evakuovať všetkých ochotných, ktorých podľa dohody mali odviezť po ceste zo závodu.
Z Azovstalu nás všetkých odviezli autobusy s ruskými poznávacími značkami. Autobusy s ukrajinskými poznávacími značkami do Mariupolu nepustili. Čakali na nás v Bezmennom. Do Bezymenného nás sprevádzali predstavitelia Červeného kríža a OSN.
Podľa záchranára, ktorý nás sprevádzal, nemali autobusy povolený vjazd do štvrte „Port City“ v Mariupole a na evakuáciu sa tam zišlo asi 500 ľudí. Nedostali povolenie vjazdiť a vyzdvihnúť ľudí.
Išli sme po diaľnici. Niekde za Dmytrivkou v každej dedine stálo pri východe asi 100 ľudí – len s taškami. Chceli s nami odísť. Zastali sme. Zástupca Červeného kríža pristúpil k ľuďom, potom išiel do armády, snažili sa dohodnúť. Ale Rusi nedali príležitosť vyviesť týchto ľudí.
***
18-ročná Nadia povedal“Babel“, že Rusi zaobchádzali s manželkami armády tým najhorším spôsobom, nazývali ich „prostitútky“ a „suky“.
Dva mesiace som býval v base, priviedol ma tam chlapík, ktorý dostal ranu od šrapnelu. Od 9. marca som o ňom nič nepočul.
V bombovom kryte sme si varili jedlo na ohni, spali na lavičkách, na dverách – všade, kde sa dalo. Vojaci nám nosili jedlo a vodu. Mali sme šťastie, že sme bývali v bunkri, kde bola technická voda, čiže sme sa mohli aj umyť. Podmienky boli relatívne dobré, ale to je vďaka armáde, keby jej nebolo, nemohli by sme tam žiť.
Naša armáda nás vyviedla mimo územia závodu, odovzdala nás ruskej armáde a išli sme do dediny Bezimenne. Vo filtračnom tábore nás prehľadali, skontrolovali nám telefóny. Obávam sa, že v mojom telefóne môže byť teraz nejaká chyba.
Rusi nám kládli provokatívne otázky: „Porazili vás Azovčania?“ To ani nebola otázka, ale konštatovanie. Bránil som našu armádu, tam ma nazvali sabotérom a chceli ma mobilizovať do ruskej armády. Povedali: „Je lepšie zostať a slúžiť s nami.“
S manželkami armády nekomunikovali veľmi dobre, nazývali ich „kurvami“ a „sukami“ len preto, že ideme na Ukrajinu.
