Thajský občan Plamir Yannapas, ktorý žije 12 rokov v Ukrajine a pracuje ako masér v kyjevskom salóne, prežil 40 dní vojny v Buči okupovanom Rusmi. Celý ten čas žila 55-ročná žena sama v byte s dvoma mačkami na piatom poschodí bytového domu. Bez normálneho jedla, komunikácie, elektriny, plynu a chápania toho, čo sa deje. Taika jedla iba surové vajcia, ktoré našla vo svojej chladničke a v bytoch svojich susedov. Žene sa podarilo prežiť len vďaka tomu, že nie je Ukrajinka.
rozprávali sme sa s cudzinkou vo Ľvove, kam prišla po prepustení Buchiho, a rozprávali sme jej príbeh.
„Povedal som: ak zomriem, zomriem doma“
V noci 24. februára sa obyvateľka Buchi Plamir Yannapas, podobne ako mnohí Ukrajinci, zobudila vo svojom byte na hlasné výbuchy – Rusi bombardovali letisko v neďalekom Gostomeli. Žena žila 12 rokov v Ukrajine, posledné dva v Buchu, odkiaľ každé ráno odchádzala do Kyjeva pracovať do masážneho štúdia.
„Bombardovanie pokračovalo až do rána a potom správy hovorili, že ruská armáda zaútočila a ide na Gostomel a Černobyľ. Celý deň som z okna videl lietať rakety na letisko. Môj dom sa nachádza 100 km od Černobyľu a 30 km od Gostomelu. Z môjho okna bolo vidieť dym z letiska, celý deň bolo bombardované,“ hovorí Plamir.
Žena bývala na najvyššom poschodí 5-poschodovej budovy, sama v byte so siedmimi mačkami. Keď začala vojna, susedia začali hromadne opúšťať svoje byty, spomína Plamir. Ostala.
„Moje vedenie mi povedalo: Neboj sa, môžeš zostať doma. Zostal som, pretože som si myslel, že to bude rovnaké ako v roku 2014, keď sa začala vojna na Donbase. Nečakal som, že vojna zasiahne Kyjev. No do Kyjeva sa nedostali, ale do Buchy,“ hovorí žena.
Keď Plamir pochopila, že pobyt v Buchu je pre jej život nebezpečný, už nebolo možné odísť.
„Naša ambasáda povedala, že na evakuáciu je potrebné doraziť do Ľvova. Ale nemohol som prísť. 25. februára Bucha obkľúčili ruské jednotky. Môj priateľ ma nemohol prísť vyzdvihnúť. A nemohol som odtiaľ odísť,“ hovorí Plamir.
Plamirovi teda nezostávalo nič iné, len zostať vo svojom byte v Buchu. Do 4. marca všetci jej susedia opustili svoje byty a každým dňom bolo v Buchi viac a viac ruských vojakov a vojenskej techniky.
„Štvrtého marca za mnou prišiel kamarát môjho šéfa Sasha, tiež býva v Buchu, 2 km odo mňa. Ponúkol mi, že ma odvezie do jeho protileteckého krytu, lebo tam je bezpečnejšie. Keď sme išli, videli sme rozbombardovaný supermarket, veľa rozstrieľaných áut a dve mŕtvoly na ulici,“ spomína Plamir.
Rusi zničili veľké množstvo obytných budov v Buchu (foto AFP)
Keď dorazili do útulku, už tam bolo asi 400 ľudí, spomína Plamir.
„Nevzal som si však so sebou teplé oblečenie, vodu a jedlo. Nevedel som, koľko dní tam zostanem, myslel som si, že to bude 1-2 dni. Preto som na druhý deň, 5. marca, požiadal Sašu, aby ma vzal späť domov. Bola mi zima, chcelo sa mi jesť. V tomto útulku som mohol zostať tak dlho, ako som potreboval, ale nebolo pre mňa jedlo a nemal som so sebou žiadne lieky. Povedal som: ak zomriem, zomriem doma,“ hovorí Plamir.
Muž súhlasil, že vezme svojho priateľa späť domov. Na ceste, spomína Plamir, počuli veľa výbuchov.
„Keď som sa vrátil domov, nebola tam elektrina, voda, kúrenie ani plyn. Všetci susedia odišli, ja som zostal sám…a žil som tak až do 5. apríla. Vždy mi bola veľká zima. Prvý deň som otvorila chladničku, aby som zistila, čo mám na sklade. Mal som vajíčka, nejaký chlieb a sladkosti, aj vodu,“ hovorí Plamir.
„Armáda stála blízko mňa celý mesiac a bol som si istý, že je to ukrajinská armáda.“
Všetko jedlo v Plamire sa minulo za týždeň. O tri dni neskôr musela vypustiť päť mačiek na ulicu – jednoducho ich nebolo čím nakŕmiť. Žena tak zostala sama s dvoma mačkami a zo zásob mala len surové vajcia, ktoré si nevedela uvariť pre nedostatok plynu a elektriny.
„Jedol som len jedno surové vajce každý deň a ešte jedno som dal svojim mačkám. Jedli sme len raz denne. A pili aj trochu vody,“ spomína Plamir. Hovorí, že v noci vôbec nespala a cez deň si zdriemla len 2-4 hodiny.
15. marca pri Plamirovom dome zastavilo asi 20 vojenských vozidiel. Odtiaľ vyšli vojaci a okamžite začali s obhliadkou okolia.
„Títo muži sa vlámali do všetkých bytov v susedných domoch, no do môjho nevstúpili. A 20. marca vylomili zámok vchodu do môjho domu a asi 15 mužov vošlo do môjho piateho poschodia. Počul som, ako otvorili susedné byty, zavrel som všetky zámky a schoval sa na záchod. Nevedel som, čo mám robiť. Dostali sa do môjho bytu, vylomili všetky moje zámky, otvorili dvere, vošli s baterkami a našli ma. Povedali: „Poď!“, aby som išiel von. Išiel som dole a spýtal som sa ich, či hovoria po anglicky, ale nerozumeli,“ hovorí Plamir.
Žena nerozumela, kto bol pred ňou: ukrajinská alebo ruská armáda. Keďže v meste nebola elektrina, Plamirov telefón bol vybitý, nemala prístup k internetu ani televízii. Preto o žiadnych rozlišovacích znakoch Ukrajincov a Rusov nevedela.
„Pýtali si odo mňa doklady, ja som im dal thajský pas, ukrajinský som nedal. Potom jeden z nich začal požadovať: „Telefón, telefón, telefón!“. Mal som dva telefóny a dal som len jeden z nich. Vojak z telefónu vybral SIM kartu, rozbil ju a zahodil. Spýtal som sa ich gestami, či ma zabijú. Odpovedali: „Nie.“ Mali so sebou veľa zbraní. Jeden z vojakov sa rozprával s nadriadeným vo vysielačke a povedal mu o mne,“ hovorí Plamir.
Zhorené ruské tanky na ulici v Buchu (foto AFP)
Potom vojaci vyviedli Plamir von, kde ju vypočúvali ďalší ruskí vojaci.
„Poslali ma k veľkému autu, kde stálo asi 20 vojakov. Vzali mi telefón a pas. Pýtali sa ma, čo tu robím, kde pracujem v Kyjeve. Ukázal som svoju vizitku z masážneho štúdia v Kyjeve. Pýtali sa ma: „Pracujete v Kyjeve? A čo robíš v Buchu?“ Odpovedal som, že tu žijem a pracujem v Kyjeve. Potom sa ma opýtali, koľko mám rokov, keď som odpovedal, že 55 rokov, boli veľmi prekvapení. Pýtali sa, či bývam sám, odpovedal som áno. Povedali mi, že sa môžem vrátiť do svojho bytu a zostať tam, ale nemôžem ísť von,“ hovorí Plamir.
Podľa Plamira sa ruská armáda zaoberala rabovaním – z bytov zobrala veci a jedlo, ukradnutým tovarom naložila 5 veľkých áut. Armáda však z jej bytu nič nezobrala.
„Ale nemal som nič cenné. Povedali mi, že si môžem nájsť jedlo pre seba v iných bytoch. Ale to bolo potom, čo odtiaľ všetko zobrali. V týchto bytoch som našiel len surové vajcia pre seba a moje mačky,“ hovorí Plamir.
20. marca ruská armáda umiestnila v blízkosti Plamirovho domu veľké množstvo techniky. Rusi neustále umiestňujú vojenskú techniku medzi obytné budovy, aby sa kryli civilistami.
„Tanky stáli každých 500 metrov, videl som ich z okna. Boli na nich písmená V a ja som si myslel, že to je znak ukrajinskej armády. Nemal som internet a posledné, čo som o ruskej armáde vedel, bolo, že sa označujú písmenom Z. Celý mesiac mala armáda blízko mňa a bol som si istý, že je ukrajinská a len dva dni pred [9 квітня] môj priateľ mi vysvetlil, že sú to Rusi,“ hovorí Plamir.
„A nezabili ma! Bol som tak blízko k ruskej armáde a prežil som. Verím, že som sa ako 55-ročná znovuzrodila,“ dodáva žena.
„Čo chcú od Ukrajincov? Nerozumiem. Oni sú šialení“
Plamir strávila vo svojom byte viac ako mesiac bez komunikácie, normálneho jedla, vody a elektriny. Len raz za ten čas sa jej pošťastilo nájsť powerbanku v susednom byte – jej nabitie stačilo na to, aby krátko zavolala svojej kamarátke a oznámila jej, že žije.
„Celodenne som sedel pod dekou a počúval, ako lietajú bomby. [Озвучує свист ракет та звуки вибухів]. Môj dom bol v bezpečí, pretože blízko neho sídlila armáda. Od 24. do 30. marca bolo veľa bombových útokov v Gostomeli, Irpine, Kyjeve – všetko som počul. Každý večer počúvala zvuky výbuchov, ktoré sa ozývali celé hodiny. Nikdy som neklesol. Len som cez okno sledoval, ako okolo môjho domu jazdila armáda, a počúval som, ako ostreľujú mesto,“ hovorí Plamir.
Podľa Plamira 30. marca počula veľa výbuchov a z okna videla hustý dym. A už 31. marca bolo tichšie.
„Okolo 10:00 všetko vojenské vybavenie náhle opustilo Buchi. Pozrel som sa von oknom a videl som, že sú [росіяни] Choď preč No neodvážil som sa ísť dole. Ráno 1. apríla som opäť videl veľa vojenských vozidiel, ale teraz mali všetky ukrajinské vlajky. Do Buchy vošlo asi 60 áut a mnohí vojaci vystúpili – mali na rukách modré pásky. Nevedel som, čo to znamená,“ hovorí Plamir.
Na ceste z Buči do Kyjeva bolo veľa spálených áut a tiel civilistov (foto LETA)
2. apríla sa Ivan, starší sused, vrátil do Plamirovho domu. Zaklopal na Plamire dvere, vysvetlil jej, že ruská armáda opustila mesto.
„Štvrtého apríla mi zavolal kamarát Sasha, že ma vyzdvihne na druhý deň. 5. apríla prišiel ku mne, zoznámil ma s ukrajinským vojakom Káťou a odviezli ma do Kyjeva. Cestou sme videli strašné veci: veľa spálených áut, všetko bolo zbombardované, veľa domov bolo zničených. Jazdili sme veľmi pomaly, pretože po takejto ceste sa dalo ťažko pohybovať,“ hovorí Plamir.
V Kyjeve nechala svoje dve mačky v dobrých rukách a odtiaľ odišla do Ľvova. Na bezpečnom mieste pri šálke kakaa žena vzrušene rozpráva o prežitých hrôzach a pekle, ktoré v Buchu vytvorila ruská armáda.
„V Buchu zomrelo veľa ľudí. Neviem pochopiť, prečo Rusi zabíjajú ľudí, prečo ľuďom nemožno dovoliť žiť v mieri. Toto nie sú ľudia, to sú démoni. Nechápem, čo zabíjajú. Ukrajinci sú dobrý národ, dali mi tu dobrú prácu, veľmi dobre sa ku mne správali ľudia, ktorí ma ani nepoznali. Táto vojačka Káťa ma nepoznala, ale vzala ma z Buči do Kyjeva, zaželala mi všetko najlepšie, pomohla mi. Rusi robia zlo. Čo chcú od Ukrajincov? Nerozumiem. Sú blázni,“ hovorí Plamir.
Plamir Yannapas už opustil Ukrajinu a teraz je na bezpečnom mieste. Nie je známe, či sa po skončení nepriateľských akcií vráti na Ukrajinu.
***
V súčasnosti sú Bucha, Gostomel, Irpin a susedné osady naďalej nebezpečné – obyvateľov týchto kyjevských miest a dedín žiadame, aby sa nevracali domov. V súčasnosti špecialisti Štátnej pohotovostnej služby odmínujú územia miest a polícia eviduje vojnové zločiny spáchané Rusmi v oblasti Kyjeva.
