Putinovo rozhodnutie uznať ním okupované časti Ukrajiny ako „štáty“, teda začať bombardovať ukrajinské mestá, poslať armádu, aby sa zmocnila krajiny, ohroziť jadrovú bezpečnosť celého sveta z Černobyľskej zóny – to všetko, samozrejme, je to šokujúce. Jednoducho preto, že ľudia vo všeobecnosti hodnotia veci a javy podľa konvenčnej „škály normality“. A to, čo robí Putin, v žiadnom prípade nie je normálne. Je z čoho smutno.
Každý deň prichádzali informácie o nových útokoch, ofenzívach, koncentrácii vojsk atď. Zdalo sa, že ide o nejaký nekonečný prúd, ktorý skôr či neskôr zničí Ukrajinu a všetko, čo je nám drahé. Aspoň tak si efekt predstavovali v ruskej centrále a opäť potvrdili, že Ukrajinci ich chápu ako „slovanské bratstvo“. Ukázalo sa, že to malo opačný efekt na Ukrajincov, ktorí boli už 8 rokov unavení z „čudnej vojny“ na Donbase. Národ sa konsolidoval a armáda už len čakala, kedy velenie konečne reálne zareaguje.
Pripomeňme si, že ešte prednedávnom mohli Ukrajinci len hádať, odkiaľ Rusi prídu. Dôjde k raketovému útoku? Bude pristátie z mora? Teraz sa obraz nielen vyjasnil, ale teraz môže len slepý alebo úmyselne šialený človek povedať, že „nie je všetko také jasné“.
Ešte pred pár týždňami sa hovorilo o „zatlačení“ okupantov a ich komplicov späť na Ukrajinu. Na ruské pomery a za asistencie „starej Európy“, so širokou autonómiou, „ľudovými milíciami“ a schopnosťou blokovať normálny vývoj celej krajiny. Ale „Minsk-2“ je bezpečne pochovaný samotným Putinom a Západ ani ukrajinské úrady sa nesťažujú na „žiadnu alternatívu k dohodám z Minska“.
K dnešnému dňu môžeme hovoriť o konečnej marginalizácii proruských politických síl. O nejakej konkurencii medzi podmienečným „oranžovým“ a podmienečným „bielym a modrým“ nemôže byť ani reči, a ak bude tendencia blokovať informačné zdroje spolupracovníkov pokračovať, tak už nebude cesty späť.
Putin vo svojom prejave pred útokom nielenže poprel právo Ukrajiny na existenciu, ale ohováral aj zvyšok civilizovaného sveta. Spojené štáty, Veľká Británia, Turecko a Poľsko majú o čom premýšľať. A to najmä do Litvy, Lotyšska, Estónska či Azerbajdžanu, ktoré podľa jeho chybnej logiky tiež náhodou odpadli od ZSSR.
Video zo stretnutia kremeľských starších, na ktorom sa rozhodovalo o otázke „uznania DĽR a LĽR“, svetu vôbec neukázalo, čo jeho autori chceli. Videli sme kopu náhodných, ďaleko od najchytrejších ľudí, ktorých diktátor odtrhnutý od reality zviaže kruhovou kauciou, pričom zároveň ponižuje a demonštruje svoju nadradenosť. Mimochodom, spôsob dokumentovania spolupáchateľov ešte pred spáchaním trestného činu je zaujímavým know-how. Dúfajme, že ponížení „bojári“ na to nezabudnú a šialeného „cára“ čoskoro skončia.
Ukázalo sa, že v okupovaných regiónoch nie je všetko také jednoduché. Koniec koncov, pre inváziu bolo potrebné usporiadať show s evakuáciou časti obyvateľstva do susedných ruských oblastí. A na uliciach vraj chytajú mladíkov za službu v „domobrane“. Teda dohnať strach zo samotných „oslobodených“.
A kým väčšina obyvateľstva tieto akcie vnímala ako ukážku neskutočnej rýchlosti Rusov, ich „okamžitej reakcie“ (ako napríklad v Kazachstane), pozorní diváci upozorňovali na časové nezrovnalosti vo všetkých týchto „vysielaniach“. Všetka informačná podpora: výzvy teroristických vodcov, stretnutia kremeľských starších a dokonca aj „údery ozbrojených síl“ – sa ukázali ako primitívna príprava. A nie najlepšej kvality.
Je veľmi pravdepodobné, že útok na Ukrajinu nebol ani tak dobre naplánovanou operáciou (aj keď pri pohľade na tváre ich „vládnych predstaviteľov“ netreba čakať na niečo rozumné), ale Putinovou „zálohou“. Túžba zachovať si dobrú tvár so zlou hrou. Koniec koncov, nebolo možné zatlačiť Donbas späť na Ukrajinu podľa vlastných podmienok. „Uznanie“ ich žoldnierov „republikami DĽR a LĽR“ tiež neprinieslo očakávaný efekt. Ctižiadosť a strach zo straty autority alfa diktátora nedovolili ustúpiť. Preto sa rozhodli použiť metódu „vynútenia mieru“ odskúšanú v Gruzínsku. Navyše dúfali v ukrajinskú paniku a kapituláciu ozbrojených síl, a keď plán zlyhal, Putin vymenil náčelníka generálneho štábu.
S najväčšou pravdepodobnosťou išlo najskôr o to, aby sa „DĽR“ a „ĽPR“ stali novými zástupnými silami Ruskej federácie. Aby sankcie boli minimálne, ale aj to, aby tlak na Ukrajinu a svet zostal. A to preto, aby bola v budúcnosti možnosť zvýšiť sadzby. A hlavné je, že Rusko nevníma Putinove kroky ako slabosť. Taký kompromisný variant. Keď však tento tlak nezasiahol ani prezidenta Volodymyra Zelenského, ani vedenie Spojených štátov a Británie, Putin sa rozhodol ísť all-in.
Čo urýchlilo jeho neslávny zánik. Namiesto čiastkových menších sankcií, oznamovania ďalších obmedzení, zbraní pre ozbrojené sily a pravidelného odmietania „vyjednávať“ s nezbedníkmi hľadajúcimi pozornosť, teraz dostane všetko naraz. Putinovi teraz nezostáva nič iné, len pokračovať v boji zo svojho kúta (do ktorého sa sám zahnal), zvonka aj zvnútra. v Ukrajine je stále piata kolóna, sú tam užitoční idioti, existuje zločinecký svet, existuje „biznis“ živený na petrorubľoch. Títo ľudia stanovujú značky, upravujú nepriateľskú paľbu a pomáhajú okupantom. O takejto kategórii ukrajinských občanov sa nepochybne vyvodia patričné závery, takže opäť nepôjde rozmotať, ako po Majdanoch.
Ukrajinské úrady medzitým spojencom jasne povedali a spojenci ukázali, že rozumejú: Ukrajina potrebuje zbrane, najmä protiraketové zbrane, aby neutralizovala vonkajšie riziká, a peniaze a záruky vnútornej stability. Inak sa táto nočná mora z hlavy chorého diktátora bude šíriť ďalej. Veď aj Litva, Lotyšsko a Estónsko sa kedysi odvážili opustiť ZSSR „kvôli chybe boľševikov“.
Jedinou skutočnou cenou za šialenstvo Vladimíra Putina sú životy dobrých ľudí, ukrajinských vojakov a civilistov. Ostatné je získaná záležitosť. Preto prvá a najdôležitejšia vec, ktorú by západní partneri mali teraz urobiť, je chrániť ukrajinské mestá a vojenské jednotky pred náletmi diktátora, „zavrieť nebo“. Najmä ak sa boja jadrovej vojny. Tým, že nechránia ukrajinské nebo, mu vraj ponúkajú, aby využil aj túto možnosť. Stručne povedané, pokračujú vo svojej dlhoročnej politike nevidieť hrozbu zblízka, kým nie je príliš neskoro. A čoho je schopný Putin, zahnaný do kúta a podporovaný zozadu svojimi poskokmi, je už známe.
Chcel by som tiež pochopiť, či sú jeho zverenci schopní zachrániť aspoň seba pred reálnou hrozbou šibenice. A odviezť telo šialeného diktátora z Kremľa na znak mierových rokovaní ešte skôr, ako dá rozkaz použiť jadrové zbrane.
