Nedávno som na jednom ruskom relatívne nezávislom a relatívne liberálnom YouTube kanáli počúval diskusiu dvoch publicistov a politológov, samozrejme, o situácii okolo Ukrajiny. Napriek tomu, že účastníci diskusie kritizovali ruské úrady, obaja vyjadrili presvedčenie, že na začiatku nešlo o žiadnu vojenskú hrozbu. Hovorí sa, že Washington hral svoju vlastnú hru, koncom októbra minulého roka spustil „kačicu“ ohľadom koncentrácie ruských vojsk pri ukrajinských hraniciach. Nie nadarmo aj ukrajinské vedenie do poslednej chvíle ubezpečovalo, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
Takže podľa vyššie spomínaných diskutérov (predpokladám, že takýto názor vo všeobecnosti v ruskom liberálnom prostredí prevláda) je problém v tom, že do „americkej provokácie“ nakúpil samotný Kremeľ. Kúpil a následne začal rozdúchavať situáciu, zveličovať západnú hrozbu, vydávať ultimáta a zintenzívňovať protizápadnú rétoriku. A nakoniec vyhnal vojakov k hraniciam s Ukrajinou, čím sa virtuálna hrozba invázie na Ukrajinu zmenila na reálnu.
Myslím si, že naši mysliaci čitatelia nemusia vysvetľovať všetky nepravdy takéhoto postoja. Nech sú ruskí liberáli akokoľvek liberálni a demokratickí (prepáčte za tautológiu), ich schopnosť adekvátne zhodnotiť situáciu je vždy v určitom momente prilepená na virtuálnej stene, ktorú môžeme konvenčne nazvať „ukrajinskou otázkou“.
V skutočnosti aj spravodajské údaje západných krajín a vyšetrovanie skupiny Bellingcatktorá v žiadnom prípade nefunguje ako pomocník Washingtonu, jednoznačne svedčila o tom, že Rusko narýchlo sústredilo svoje jednotky po obvode našej hranice, v Bielorusku, na Kryme a v okupovaných oblastiach Doneckej a Luhanskej oblasti a dokonca aj v Podnestersku.
Až teraz sa situácia po troškách začala uvoľňovať, takže si môžeme vydýchnuť. Ale zatiaľ len polovicu, pretože napriek ubezpečeniam ruského ministerstva obrany zatiaľ nebolo pozorované rozsiahle sťahovanie vojenskej techniky a vojakov, ako informovali Washington a Brusel.
Áno, Kremeľ zmenil rétoriku. Už to neznie ultimáta, prednosť majú reklamácie. Takže, toto je dobre.
Samozrejme, pre každého je zaujímavé vedieť: s akou radosťou sa táto zmena stala? Ako sa hrozba tretej svetovej vojny zmenila na „stánie na Ugre“ alebo „ťaženie močiarov“ Ľudovíta X., alebo budeme tkať inú historickú analógiu, kde agresor zlyhal, pretože nikdy neprišiel k bitke?
Prečo sa teda Kremeľ rozhodol ustúpiť? Väčšina západných publicistov teraz chváli silu medzinárodných rokovaní. Povedali, že „kyvadlová diplomacia“ priniesla ovocie, Putinovi sa podarilo presvedčiť, že žiadna hrozba zo strany Ukrajiny, USA či NATO nehrozí. Dalo by sa tomu uveriť, ak by sa dala na pravú mieru téza, že ruský vodca tejto hrozbe vôbec veril.
V skutočnosti požiadavky šéfa Kremľa na nerozširovanie NATO, sťažnosti na prijatie krajín bývalého varšavského bloku a bývalých republík ZSSR do Aliancie nemajú nič spoločné so zasahovaním do bezpečnosti Ruska. A on tomu dokonale rozumie. Rovnako ako fakt, že vstupom do NATO sú noví členovia poistení proti budúcej ruskej agresii.
Nedávno pomerne známa americká historička, profesorka Univerzity Johna Hopkinsa Mary Elise Sarottová vydala svoju ďalšiu knihu s názvom „Not an Inch: America, Russia and the Impasse after the Cold War“ (Not One Inch: America, Russia, and Making of post-studená vojna pat). Pani Sarottová je považovaná za jednu z najdôkladnejších svetových výskumníkov procesov, ktoré sa odohrali v Nemecku a východnej Európe počas Gorbačovovej perestrojky. V prvom rade ide samozrejme o pád Berlínskeho múru a znovuzjednotenie Nemecka. „Ani palec“ v názve je apelom na vyjadrenie vtedajšieho ministra zahraničných vecí USA Jamesa Bakera, ktorý údajne ubezpečil, že NATO nemá v úmysle expandovať východným smerom. Tieto slová však neboli oficiálnym prísľubom ani zo strany USA, ani NATO. Odzneli v diskusii. Nasleduje doslovný výrok vtedajšieho štátneho tajomníka: „Chápeme, že je dôležité nielen pre Sovietsky zväz, ale aj pre ostatné európske krajiny mať záruky, že ak si Spojené štáty zachovajú svoju prítomnosť v Nemecku v rámci tzv. NATO, ani centimeter súčasnej vojenskej jurisdikcie NATO sa nerozšíri na východ.
Tieto slová možno interpretovať rôznymi spôsobmi. V každom prípade vôbec nedokazujú, že existovala nejaká ústna dohoda, že Aliancia neprijme do svojich radov štáty z východnej Európy. A to, že neboli podpísané žiadne právne záväzné dokumenty, je už historickou skutočnosťou, ktorú uznáva aj Kremeľ.
Prečo Mary Elise Sarott stále používa tieto Bakerove slová a dokonca ich dáva do názvu knihy? Navyše stojí za zmienku, že nepopiera a ani sa nesnaží podkopať tézu, že žiadne takéto dohody neexistovali. Historik apeluje skôr na morálnu zodpovednosť Západu voči Rusku. Západ si mal podľa nej vypočuť slávny Churchillov výrok, že pri každom víťazstve je dôležitá štedrosť. Ako, áno, vyhrali sme „studenú vojnu“, zbavili sme sa takého militaristického monštra, akým bol Sovietsky zväz, ale nemali sme prejavovať nadradenosť nad porazeným, teda Ruskom, bez toho, aby sme brali do úvahy jeho záujmy, vrátane geopolitických tie.
V prvom rade vyvstáva nasledujúca otázka: a historik si je istý, že Rusko bolo porazené. Možno je víťazkou, ako Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko atď.
Ďalej, čo by požadovala od kolektívneho Západu? Musel šliapnuť na hrdlo vlastnej piesne, opustiť demokratické princípy v medzinárodných vzťahoch. V konkrétnom prípade ide o opustenie princípu „otvorených dverí“ vo vzťahu k NATO a práva suverénnych štátov vstupovať do aliancií, vrátane vojenských, podľa vlastného výberu.
Nikto nenútil Poľsko, Maďarsko, Českú republiku, pobaltské štáty vstúpiť do Európskej únie a NATO. Pripomeňme si aspoň príklad Slovenska, kde do roku 1998 vládol autoritatívny režim Vladimíra Mečiara. Bratislava spočiatku išla inou cestou, no neskôr po zmene vlády rozhodla, že Aliancia a Únia sú cool. Vstúpila teda aj tam, aj tam.
Profesor Sarott lamentuje nad vymyslenými obavami Ruska, že povedzme Estónsko, Lotyšsko, Litva alebo Ukrajina zrazu vytvoria pre Rusko nebezpečnú situáciu. A tieto jej skúsenosti podporuje pomerne veľký okruh odborníkov zo Západu. Všetci akosi úplne ignorujú fakt, že skutočné, nie imaginárne nebezpečenstvo prichádza zo samotného Ruska. A že túto hrozbu potvrdili mnohé reálne skutočnosti za posledných 30 rokov, počnúc vojnou v Moldavsku a končiac inváziou na Donbas.
Pobaltské štáty, ktorým sa kedysi podarilo úspešne naskočiť do rozbehnutého vlaku NATO, sa dnes cítia viac-menej bezpečne. Ak by sa im to nepodarilo včas, s takmer 100-percentnou pravdepodobnosťou by sa stali obeťami ruskej expanzívnej politiky.
Pretože to nebola kyvadlová diplomacia, ani ubezpečenia západných lídrov, že Rusku z ich strany nehrozí žiadne nebezpečenstvo, prinútili ruské vedenie zatrúbiť. Kremeľ veľmi dobre pochopil, že nehrozí ani najmenšie nebezpečenstvo. Svoju úlohu zohrali ďalšie tri faktory. Prvý: úzka medzinárodná konsolidácia popredných svetových štátov na ochranu Ukrajiny. Druhý: vypracovanie balíka tvrdých sankcií proti Rusku v prípade jeho invázie na Ukrajinu. Tretia: silná vojenská pomoc Ukrajine, ktorá umožnila zvýšiť naše obranné schopnosti a výrazne zvýšiť pravdepodobnú cenu ruskej agresie.
Preto môžu Ukrajinci 16. februára sláviť Deň jednoty, samozrejme, ak si to želajú. Ale ani by ste sa nemali preťažovať. Pretože nebezpečenstvo ešte nepominulo, jednotky sú buď stiahnuté, alebo nie. A namiesto frontálnej invázie má agresor vo svojom arzenáli mnoho iných nástrojov „hybridnej vojny“.
