Konečne sa začal vynárať obraz a možno viac-menej pochopiť, prečo ruské vedenie demonštratívne presunulo vojská pred zrakmi celého sveta z Ďalekého východu k ukrajinským hraniciam. Toto všetko, zdá sa, nie je nič iné, ako „vynútenie mieru“ – pokus „zastrčiť do Ukrajiny neodstrčených“, teda okupované oblasti Doneckej a Luhanskej oblasti. V skutočnosti máme ďalšiu túžbu presadiť Minské dohody a navždy pripraviť Ukrajinu o jej budúcnosť. Potvrdzujú to čerstvé „informačné sprchy z nemenovaných zdrojov z Elyzejského paláca“, ktoré „oznamujú“ priame rokovania medzi Kyjevom a militantmi ORDLO.
Ak je to naozaj tak, potom všetky ostatné manévre ako svetových politických hráčov, tak aj domácich „záchrancov vlasti“ vyzerajú veľmi logicky a miestami až premyslene. Aj keď nie veľa krokov dopredu.
Pre Rusko by to bolo skutočné a nie iluzórne víťazstvo. Po prvé, vyhnutím sa okupácii ďalších území by Moskva neznížila svoju reputáciu pod súčasnú úroveň. Pre ruských voličov by bolo možné „predať“ ochranu zahraničných krajanov bez krvavého masakru „bratského ľudu“. Pre dialóg so Západom je to tiež najlepšia možnosť – vyriešiť konflikt po vlastných, ale bez priamej invázie. No hlavné je, že po premene Ukrajiny na akúsi mega-Bosnu sa nemožno obávať, že sa Kyjev stane príkladom pre ruskú spoločnosť. Bude možné desaťročia podporovať skorumpovaných zlodejov pri moci, živiť regionálne spory, sledovať konfrontáciu proruských a prozápadných častí spoločnosti.
Podľa takéhoto scenára je v konaní európskych politikov logika. Prečo sa stavať proti Rusku, ak je možné zaviesť „neutrálny status“ pre sporné územie? Veľké nárazníkové pásmo s lacnou pracovnou silou, obchodnými príležitosťami a manažérmi, s ktorými sa dá vždy „vybaviť“. Ale to je len jedna strana mince. Ďalšia, nesúvisiaca so ziskom, je, že nie každý v Európe vníma Rusko, Ameriku a zvyšok sveta rovnako ako my. Nemecký viceadmirál na dôchodku sa vyjadril, čo nie je pre Západoeurópanov anomáliou. Že Rusko je veľká európska kresťanská krajina, ktorá by sa mohla stať spojencom v konfrontácii s Čínou. K tomu možno pridať nešťastnú skutočnosť, že na Moskvu mieria ľudia, ktorí podporujú konzervatívne myšlienky, ktorí sa obávajú a neakceptujú modernú liberálnu politiku a v Putinovi vidia „posledného ochrancu európskych hodnôt“. A takých ľudí je veľa a toto je dôležitý volebný výklenok. A pre tento elektorát nie je voľba medzi Moskvou a Washingtonom ako spojencom taká jednoznačná ako pre Ukrajincov.
Vzhľadom na to má Ukrajina veľké šťastie, že Amerika je „späť“ a že po Afganistane naliehavo potrebuje obnoviť svoj vplyv a povesť. Nebyť podpory Washingtonu a Londýna, ktoré inšpirovali celé východné krídlo NATO, ukrajinské úrady by mali problémy. Maximálne, v čo možno dúfať, je vyhrážať sa Berlínu a Parížu miliónmi utečencov, ekologickou katastrofou, „Somálskom na hraniciach EÚ“ a prerušením dodávok plynu na trase Rusko – Nemecko. S tým druhým by to mimochodom nemuselo fungovať, vzhľadom na pripravenosť spustiť Nord Stream-2. Teraz však s bezprecedentnou vojenskou podporou môže Ukrajina efektívnejšie argumentovať v dialógu s Moskvou, Berlínom a Parížom.
Nezabúdajme na vnútroukrajinskú situáciu. Všetko úsilie Moskvy by ani teoreticky nemohlo dosiahnuť cieľ, ak by nešlo o podporu „piatej kolóny“ a „užitočných idiotov“. Ktorí v honbe za volebnými bonusmi a nádejou, že budú sedieť na rozpočtových tokoch, kritizujú vládu za to, že podľa nich nesprávne prijíma vojenskú pomoc od spojencov. Ako sa stalo, že raketové komplexy sú pridelené „zradcom“ a „agentom Kremľa“, je rečnícka otázka.
Ak nás teda logika udalostí vedie k presadzovaniu minských dohôd, je potrebné mať na pamäti niekoľko dôležitých vecí. Najmä sú tu sily, ktoré by to nemalo zaujímať, konkrétne USA, Británia, pobaltské krajiny a východná Európa. Tí prví majú svoje globálne záujmy a plány pre Ukrajinu ako aktívum, nie balast, tí druhí cítia skutočnú hrozbu. Dohody by nemali zaujímať ani ukrajinskú vládu, ktorá sa môže zapísať do histórie ako tá, ktorá sa „mohla brániť“. A drž sa stoličky, lebo po podpise na pochybné papieriky s borcami sa hodnotenie nedá nepochovať.
Sú sily, ktoré majú rozhodne záujem oslabiť Ukrajinu začlenením okupovanej časti Donbasu – Rusko a proruskí politici. Pre nich je to zvýšenie voličskej základne a voľné ruky.
A sú aj takí, ktorí nie sú ani tak „za“, ale vo svetle Realpolitika pripravený využiť dôsledky. Sú to, bez ohľadu na to, aké poľutovaniahodné je priznať, vplyvní západoeurópski politici a celá plejáda domácich. Prví nie sú pripravení riskovať, „otravovať medveďa“ a nie sú ani proti investovaniu. Najmä preto, že „Amerika je ďaleko, ale oni tu žijú.“ Iní to môžu vnímať ako šancu na „záchranu“ Ukrajiny alebo čohokoľvek, čo z nej zostalo. Dúfame, že je to banálna hlúposť a nie vedomá pozícia.
Čo by mala ukrajinská spoločnosť pochopiť? Okrem toho, že tá s viacerými výšivkami nie je vždy väčší patriot. A že nie je akceptované previesť vojenskú pomoc na nepriateľských agentov.
Po prvé, západoeurópski politici nie sú zosobnením celej svojej spoločnosti. Predstavujú niektoré jeho časti. Otázka Ukrajiny nie je prioritou vo Francúzsku, Nemecku ani Británii. Logiku konania západných politikov nie vždy diktuje kontrola od Gazpromu. Preto, keď niekto v Nemecku hovorí o Rusku inak, ako chceme počuť, neznamená to, že všetci Nemci sú potomkami sovietskych násilníkov z roku 1945, ktorí dostávajú peniaze od Rusov, a vo všeobecnosti „nacisti, ktorí podpísali Molotov-Ribbentrop Pakt.“ To okrem iného znamená, že niektorí naši diplomati celé tie roky robili niečo zlé a že je potrebné lepšie spolupracovať so západnými občanmi.
Nemožno premárniť skutočnú šancu a negovať budúcnosť krajiny, vedenú emóciami, sympatiami/antipatiami či tradičným ukrajinským politickým „šmrncom smotánky“. A stávky sú veľmi vysoké – môžete nielen odraziť Rusko, ale tiež sa stať „svojimi chlapmi“ pre Američanov a Britov. Je predsa známe, že ľudia súcitia s tými, ktorým pomáhajú. Teraz nám pomáhajú.
Je potrebné byť pripravený na rôzne informačné hody. V porovnaní s tým budú vyjadrenia chorvátskeho prezidenta či „zdroje blízke francúzskej vláde“ vyzerať ako „kvety“. A preto sa neponáhľajte s „vytláčaním orgánov činných v trestnom konaní“, pretože sa môže ukázať, že bez legitímneho splnomocnenia už do krajiny nebudú lietať vojenské transportéry a neprivezú drahé rakety.
