Dlho, od osemdesiatych rokov, sa mená nemeckých veliteľov nestali svetoznámymi. Viceadmirál Kaev-Achim Schönbach, (dnes už bývalý) hlavný veliteľ nemeckého námorníctva, dokázal tento stav nevedomky napraviť. Jeho meno znelo najmä v Ukrajine, hoci ho sprevádzali nemenej hlasné nadávky.
Čím sa nemecký viceadmirál „preslávil“? 21. januára komentoval rusko-ukrajinský konflikt na konferencii v indickom Inštitúte pre výskum a analýzu obrany Manohara Parrikara označil obavy Západu z ruskej invázie na Ukrajinu za „nezmysel“. Schönbach rozvíjajúc svoj názor vysvetlil: „V skutočnosti chce (Putin, – pozn. red.) byť rešpektovaný. A môj bože, prejavovanie úcty stojí tak málo, že to vlastne nič nestojí. Je dosť ľahké ukázať rešpekt, ktorý vyžaduje a ktorý si pravdepodobne zaslúži.“
Aj tieto uznania „zásluhy“ agresívneho ruského diktátora by stačili na medzinárodný škandál. No viceadmirál sa nezastavil a vyzval, aby sa zmieril s tým, že Krym zostane navždy ruský. „Polostrov Krym je preč, už sa nikdy nevráti… to je fakt,“ poznamenal Schönbach.
Videozáznam týchto vyjadrení viceadmirála sa dostal na internet a Schönbach sa za pár hodín stal „hviezdou YouTube“.
Ku cti a chvále Bundeswehru a nemeckej vlády vôbec, zareagovali rýchlo: od vyjadrení viceadmirála sa dištancovali a okamžite ho odvolali. To konflikt do určitej miery zmiernilo, no úplne neodstránilo.
V kajúcnikovi pípanie v súvislosti s jeho vyjadreniami vyjadril ľútosť aj samotný viceadmirál. Ubezpečil, že jeho vyjadrenia na konferencii v Indii odrážajú iba jeho vtedajší osobný názor a nie postoj nemeckého ministerstva obrany. „Bol som neopatrný, zle som odhadol situáciu, nemal som to robiť. Tu nie je čo tlmočiť, bola to evidentná chyba,“ povedal Schönbach.
Dalo by sa veriť v úprimnosť tejto výčitky, ako aj v to, že tento názor je vlastný len jemu, a nie širokým kruhom nemeckých vojakov, politikov, osobností verejného života a pod. všeobecný postoj Berlína k ruskej otázke, opakovane potvrdený akciami. Od bránenia získaniu NATO MAP zo strany Ukrajiny na summite v Bukurešti v roku 2008 až po nedávne blokády získavania zbraní od západných spojencov.
Vynára sa teda logická otázka: bola by reakcia nemeckých úradov taká rozhodujúca, keby Schönbachove vyjadrenia nevidel celý svet? Nestali sa z nich „nedbalé“ rozlievajúce sa rozhovory, ktoré sa odohrávajú na pokraji moci? Nezískal Schönbach po strate pozície veliteľa námorníctva štartovací kapitál pre ďalšiu politickú kariéru?
Kto sleduje nemeckú politiku a verejnú mienku, nemohol si nevšimnúť, že donedávna Nemci ruskú hrozbu nebrali vážne. Navyše istý čas (konkrétne počas prezidentovania Donalda Trumpa) verili, že Washington skrýva oveľa väčšie nebezpečenstvo ako Moskva. Veď Rusko je ropa a plyn, teda teplo v domoch a palivo na čerpacích staniciach. Tak prečo sa hádať, je lepšie spolupracovať, spoločne budovať „Nord Streams“.
Ultraľavicové a ultrapravicové nemecké strany boli obzvlášť proruské. Takže napríklad protiimigrantská „Alternatíva pre Nemecko“ spievala jednotne s Ľavicovou stranou o potrebe priateľstva s Ruskom, o zrušení sankcií, o vlastnej vine Ukrajiny atď.
Proruské myšlienky neboli cudzie určitej časti nemeckého odborno-vedeckého prostredia. V tejto súvislosti chcem povedať o jednom z našich bývalých prispievateľov Romanovi Dubasevychovi. Rodák z Ľvova, ktorý sa už dávnejšie presťahoval do Nemecka, v súčasnosti pôsobí ako profesor na Univerzite v Greifswalde. Po niekoľkoročnej spolupráci sa s ním naša publikácia musela v lete 2014 navždy rozlúčiť. Stalo sa tak po článku, ktorý poslal Dubaševič o udalostiach na Donbase, v ktorom vlastne relativizuje zločiny ruských agresorov a vyzýva aj Ukrajincov, aby nekládli odpor. Všetky tieto tézy sú, samozrejme, zabalené do obalu maxím, eufemizmov, odkazov na výroky teoretikov postmoderny a štrukturalizmu. Ale to nerobilo ich podstatu menej kapitulatívnou.
Ani po Ilovajskovi, MH-17, DAB, Debaľcevovi, Roman Dubaševič nezmenil svoj postoj. Tej sa drží aj teraz, o čom svedčí aj jeho nedávny príspevok na Facebooku. Budem citovať úryvok z neho:
„Takže balansovanie na okraji priepasti, takmer istá vyhliadka katastrofy zaváži viac ako ústupky očakávané Ruskom? A prečo sa Západ, ktorý rád obviňuje z opatrnosti a „zrady“, zrejme s týmto nebezpečenstvom vyrovnáva oveľa lepšie ako krajina, ktorá bude zasiahnutá ako prvá? Geopolitická neutralita Ukrajiny, zvláštny štatút Donbasu a dokonca aj pseudovoľby vyzerajú ako mimoriadne bolestivé, nemožné kroky. Najmä na pozadí už aj tak hroznej ceny zaplatenej za vojnu na Donbase a hurá za civilizovanou budúcnosťou Ukrajiny. Zároveň: nie sú to najprezieravejšie reakcie vzhľadom na strašnú cenu, ktorú už Ukrajina zaplatila? Najlepšia lekcia z doterajších tragických udalostí? Nie je schopnosť prijať ťažký kompromis prejavom skutočnej politickej vyspelosti a európskej subjektivity? A nedá aspoň nejakú šancu vyhnúť sa opakovanému masovému krviprelievaniu, ekonomickému a sociálnemu kolapsu? Za také vytúžené zníženie napätia a návrat do ešte nedokonalého normálneho stavu, do pokojných záležitostí? Prečo by mala skromná šanca na dlhodobú, pokojnú politickú hru prevážiť nad zaručenou katastrofou?
Dal som taký dlhý citát, aby naši čitatelia pochopili, ako určité vedecké prostredie na Západe myslí a aké myšlienky potom vrhá na spoločnosť. Tu rastú nohy tejto politike udobrovania agresora, výzvy „rešpektovať Putina“, urobiť všetky ústupky, ktoré Rusko požaduje. A práve vtedy majú Nemci živý príklad zo svojej histórie, na ktorý sa z nejakého dôvodu odvolávajú len vtedy, keď potrebujú zdôvodniť spoluprácu s Ruskom. A to len do rokov okupácie Treťou ríšou ZSSR. Nenachádzajú sa v hlavách nemeckých politikov paralely s dobou na prahu druhej svetovej vojny a v prvých rokoch vojny?
V Mníchove 1938 sa západné mocnosti utešovali nádejou, že Hitler sa uspokojí s anšlusom Rakúska a anšlusom časti Československa, vraj nech si uhasí chuť. V roku 1939 Francúzsko a Veľká Británia nezabránili Tretej ríši v okupácii Poľska, veď to by Hitlerovi určite stačilo ku šťastiu. USA dlho nechceli zasahovať do vojny v Európe, až kým nezistili, že všetko nebude obmedzené na jeden kontinent.
Svojho času britský politológ, spisovateľ, profesor Cambridgeskej univerzity Anatol Lieven počas jedného okrúhleho stola poskytol nasledujúce vysvetlenie, prečo mnohí ľudia na Západe reagujú na ruskú agresiu v Ukrajine dosť pomaly. „Nezačali sme bojovať za Ukrajinu v roku 2014 (ako kedysi za Gruzínsko), ale Rusko sa úplne nezmocnilo juhu a východu Ukrajiny, hoci to pokojne mohlo urobiť. Pod hlukom vznikla veľmi pohodlná tichá dohoda: nechránime tých, na ktorých útočí Rusko, a Rusko neútočí na tých, ktorých budeme chrániť my,“ vysvetlil profesor.
To je všetko, aj keď cynicky, ale úprimne. Povedali, že Rusko útočí na rôzne časti Ukrajiny, Gruzínska, Bieloruska a Moldavska. Trochu ich ľutujeme, môžeme s nimi súcitiť, ale nebudeme im veľmi brániť, veď nám aj tak nič nehrozí, Rusko nikdy neprekročí určitú „červenú čiaru“. Je to naozaj tak? A čo sú potom masívne kybernetické útoky na vládne portály v Nemecku, USA, Veľkej Británii, politické vraždy v Salisbury, Londýne a Berlíne, vyhodenie do vzduchu muničných skladov v Českej republike, únosy vojenského personálu z pohraničného územia Estónsko atď. Áno, ešte neprišlo k otvorenej agresii proti členovi NATO, ale všetko sa deje prvýkrát. Kremeľ má navyše s vedením „hybridnej invázie“ už bohaté skúsenosti a napríklad v pobaltských krajinách, ktoré sú členmi NATO, je dosť ľudí, ktorí sú naklonení Rusku a dokážu perfektne poslúžiť ako „kanón krmivo“.
Napriek všetkému, čo bolo povedané, vyzývam našich čitateľov, aby za žiadnych okolností nepovažovali Nemecko za nášho nepriateľa. Ani otvorené, ani latentné. Za zmienku stojí len to, ako Berlín podporoval Euromajdan, ako vtedajší minister zahraničných vecí Nemecka Guido Westerwelle nielenže navštívil aktivistov Majdanu, ale zorganizoval odtiaľ aj priamy prenos na prvom nemeckom kanáli, počas ktorého vyzval celému západnému svetu na pomoc Ukrajincom, ktorí túžia po slobode a demokracii. Nemecko ochotne prijalo na ošetrenie zranených aktivistov Majdanu a bojovníkov ATO, poskytlo miliónové granty na podporu reformného procesu v Ukrajine. Angela Merkelová dôrazne presadzovala sankcie voči Rusku za anexiu Krymu a agresiu na Donbase. Moskva stále nemôže exkancelárke odpustiť, že nedovolila presadiť ruský plán na realizáciu minských dohôd, ktoré počítali s realizáciou najskôr politickej a až potom bezpečnostnej časti.
Preto sa takáto akcia proti Merkelovej vtedy zdala úplne nevhodná Danke, pani Ribbentropová! Niečo podobné netreba zariaďovať ani teraz, akokoľvek nás postoj Berlína pobúri už za kancelára Olafa Scholza. Kritizovať nemeckých vodcov je síce potrebné, ale konštruktívne a bez urážok. Dokázať im, že politika appeasementu vedie do slepej uličky. Že Moskva rozumie len reči sily a ústupky vníma ako slabosť súpera a ako podnet na ďalší tlak. To „preukázanie úcty“ Putinovi je vlastne drahé, neskutočne drahé, najmä preto, že si to vôbec nezaslúži.
Nedávno som v argumentácii mojich priateľov na Facebooku narazil na zaujímavú metaforu: Nemecko v popisovanej situácii treba vnímať ako dobrého policajta a zlým policajtom sú USA alebo Veľká Británia. Tí druhí robia tvrdé vyhlásenia proti Moskve, dodávajú zbrane Ukrajine a Nemecko prejavuje určitú dobrú vôľu Rusku. Ale zlí aj dobrí policajti sa snažia dosiahnuť spoločný cieľ – obmedziť zločinca, ktorým je v tomto prípade Rusko.
