Ako vysvetliť najvyššiu mieru eskalácie napätia v súvislosti s Ukrajinou zo strany Ruska? A zdĺhavý charakter ruského vydierania a extrémne, neadekvátne požiadavky Ruska na západný svet? Je ťažké uveriť, ale hlavné dôvody spočívajú v pozícii a neústupčivosti prezidenta Volodymyra Zelenského a v poslednom preformátovaní síl vo svetovej politike. Hneď zavrhnem, že nejde o Zelenského osobnú charizmu alebo špeciálne schopnosti. Ide o jeho neangažovanosť v starom systéme a, prepáčte za banalitu, osobnú čestnosť. Bol by som rád, keby čitatelia po takomto vyhlásení nestratili záujem o článok a vnímali ho ako ďalšiu chválu na Zelenského. Je tiež žiaduce, aby kritická analýza obdobia Porošenkovho prezidentovania nebola vnímaná ako individuálne útoky proti nemu.
A teraz k biznisu. Celý čas pred zvolením nesystematického Zelenského malo Rusko „zvláštny“ vplyv na takmer každého vplyvného politika v Ukrajine. Boli časy, keď boli prezidenti takmer bábkami kremeľských kukláčov. Napríklad Janukovyč bol obzvlášť zraniteľný nielen kvôli svojej kriminálnej minulosti, ale aj kvôli vplyvu príjemcov zo Strany regiónov a skutočnostiam rozsiahlej korupcie. Kompromat v rukách Kremľa bol vždy spoľahlivým prostriedkom kontroly ukrajinských politikov a politiky.
Putin tým, že prispel k zvoleniu zločinca Janukovyča na post prezidenta Ukrajiny, ponížil Ukrajinu a zobral jej nádeje na euroatlantickú integráciu. Zároveň predviedol, aké osobné znechutenie môže mať hebista voči zločincovi. Keď však aj Viktor Janukovyč začal potajomky vykazovať známky nezávislosti a hrozil podpísaním dohody o pridružení, Kremeľ pristúpil k radikálnejším krokom.
Práve za prezidenta Janukovyča Rusi „vzali“ pod svoju kontrolu najdôležitejšie obranné a bezpečnostné inštitúcie. Svojimi ľuďmi zaplavili dôležité štátne inštitúcie a medzi známymi politikmi usporiadali „roll call“. Stačí spomenúť Dmytra Salamatina, ruského dôstojníka, ktorý sa cez Stranu regiónov infiltroval do ukrajinského establishmentu. Teraz je ťažké si to predstaviť, ale tomuto ruskému občanovi sa podarilo nielen apelovať na Najvyššiu radu Ukrajiny, stáť na čele Štátneho koncernu „Ukroboronprom“ a dokonca sa stať ministrom obrany Ukrajiny. Teda tým, že sa stane členom Rady národnej bezpečnosti a obrany. Hlavnou úlohou tohto „krtka“ bolo zanedbanie obranných schopností krajiny a kolaps príslušných inštitúcií.
Práve v tomto čase v Ukrajine napreduje jeden z hlavných ruských scenárov – kolaps ozbrojených síl, aby sa krajina nedokázala brániť v prípade vonkajšej agresie, a gigantické zvýšenie financovania ministerstva. vnútra – potlačiť prípadné vnútorné nepokoje a vzbury. Do realizácie takéhoto scenára sú zapojení takmer všetci poslanci Najvyššej rady bez ohľadu na politickú orientáciu, ktorí za takýto štátny rozpočet hlasujú. V rovnakom duchu treba posudzovať aj predchádzajúce zrady ukrajinských štátnych záujmov zo strany vysokých ukrajinských predstaviteľov. Hovoríme o záväznej zmluve o plyne, ktorú podpísala Julia Tymošenková s Vladimirom Putinom začiatkom roku 2009, a o neslávne známych charkovských dohodách z roku 20010. V oboch prípadoch išlo o korupciu na najvyššej štátnej úrovni (plyn) a využitie ruského potenciálu na vnútorné rozbroje v Ukrajine.
Boli to spoločné korupčné schémy a pochybné politické prepojenia, vďaka ktorým boli takmer všetci vrcholní ukrajinskí politici „šikovní“. Ak k tomu pridáte oligarchický faktor s ich chránencami a apetítom, Ukrajina nemala takmer žiadnu šancu na samostatnú dôstojnú budúcnosť. Oligarchovia a správcovia Putinových peňazí v Ukrajine šikovne zamiešali nabitý balíček politických kariet. Medzi viackrát podplatenými ukrajinskými politikmi, ktorí sú napojení na konkrétne klany, ako aj skorumpovanými úradníkmi, ktorí im slúžili, občas vznikali vojny a spory. A to ukázalo slabú nádej Ukrajincov, že tieto elity sa zničia. V skutočnosti konflikt, ktorý vznikol v dôsledku nadmerného obohacovania sa Janukovyčovej rodiny, vyvolal vážnu konfrontáciu medzi mocnými ukrajinského sveta.
Bežne možno tieto kruhy rozdeliť na tie, ktoré sa snažili vykorisťovať Ukrajinu autonómnejšie od Moskvy, a tie, ktoré ukrajinskú štátnu nezávislosť považovali len za formalitu. Aby sme sa pri týchto aspektoch dlho nezdržiavali, treba povedať, že Petro Porošenko k takýmto vlastencom patril. Výrazne sa líšil od Rinata Achmetova a Dmytra Firtaša. Porošenkove neskutočné ambície a túžba vstúpiť do skutočnej ligy oligarchov mu slúžili ako skutočná motivácia v boji o moc. Porošenko úspešne využil skutočnosť, že vyzeral najpríťažlivejšie na pozadí úprimne proruských politikov a najvyšších vládnych predstaviteľov. A po tom, čo sa mu podarilo skoordinovať svoje ďalekosiahle plány s Dmitrijom Firtašom, Putinovým človekom, bola otázka úspešnej Porošenkovej politickej budúcnosti vyriešená.
Nemáme dôvod veriť, že Rusi tlačili na Porošenka pomocou nejakého neuveriteľného kompromatu. Jednoducho v ňom videli svojho človeka. Využili jeho chamtivosť a nevyberané metódy. Vypočítali algoritmus jeho akcií a uvedomili si, že nebude bojovať so systémom, ale jednoducho ho viesť. Od tohto momentu sa Porošenko stal najziskovejším politikom a prezidentom Ruska v Ukrajine. Odvtedy Rusi vedeli, aké páky majú stlačiť, aby prezident Porošenko súhlasil s ich požiadavkami. Práve vtedy, keď sa Porošenko stal prezidentom, Rusko začalo bezprecedentné vydieranie Ukrajiny hrozbami priamej intervencie.
Rusko tlačilo a vydieralo nielen Ukrajinu, ale aj USA a EÚ. Paralyzovaní takouto drzosťou sa západní politici namiesto slušného odmietnutia a postavenia agresora na ich miesto uchýlili k politike upokojenia agresora. Zároveň prinútiť Angelu Merkelovú a Francoisa Hollanda presvedčiť Ukrajinu, aby súhlasila s Putinovou možnosťou. Ako vyplýva z Hollandových memoárov, Porošenko sa tiež nijako zvlášť nesnažil chrániť záujmy Ukrajiny. A zvláštnym spôsobom súhlasil s podpisom minských dohôd. Zároveň zakaždým dezinformoval ukrajinskú spoločnosť, že podmienky nemajú žiadnu silu, že v nich nie sú žiadne konkrétne záväzky.
Ako sa neskôr ukázalo, podpísané podmienky znamenali z ukrajinskej strany kapituláciu. Porošenko očakával, že jednoducho predĺži čas a nesplní podmienky dohôd. Nevýhodou takéhoto postavenia bolo, že Rusko by v krátkom čase dokázalo presvedčiť svet, že za všetko môže Ukrajina. Že práve ona si neplní svoje povinnosti.
Rusko zároveň presadilo za partnera Porošenko starého známeho Viktora Medvedčuka. Spolu s Medvedčukom a cez Medvedčukovo sprostredkovanie začal Porošenko obratne komunikovať s Kremľom. Rusi opäť získali vplyv na ukrajinskú politiku, informačný priestor a ovládli strategické odvetvia. Ako je napríklad dodávka skvapalneného plynu a nafty. Na Západe bola „únava“ s Ukrajinou, keďže bolo zrejmé, že Porošenko sabotuje reformy a robí spoločné obchody s Medvedčukom. Že Ukrajina tajne nakupuje uhlie od teroristov z takzvanej LPR-DĽR. Že Porošenko má priamu komunikáciu s Putinom.
Podivným spôsobom alebo z vôle oligarchov nespokojných s Porošenkom prišiel na politické javisko z divadla herec Volodymyr Zelenskyj. Úprimne povedané, Porošenkov tím a Rusko takúto hrozbu „prezreli“. Zvolenie nesystematického Zelenského za prezidenta prelomilo všetky dovtedy existujúce mechanizmy ovplyvňovania Ukrajiny. Jedinou nádejou Rusov a Porošenka bolo, že Zelenskij pri absencii skúseností a patričných kvalít v prvých mesiacoch všetko poserie. Nielen to, Porošenko vynaložil veľa úsilia na to, aby sa Zelenského štart stal katastrofou. A to aj napriek tomu, že anarchia a bezprávie ohrozovali samotnú vtedajšiu existenciu Ukrajiny. Zelenskyj musel v tom čase bojovať na dvoch frontoch: proti Putinovmu Rusku a o kontrolu nad situáciou v krajine.
Po tom, čo sa Zelenskému podarilo sformovať novú medzinárodnú koalíciu na podporu Ukrajiny, zostaviť dobrý vládny tím, sa Porošenkove šance na návrat do prezidentského kresla minimalizovali. Zelenskyj sebavedomo presadzuje proukrajinskú politiku a nie sú proti nemu žiadne obvinenia z osobného sebectva. Neexistuje ani Merkelová, ktorej Porošenko pripisoval všetky svoje dohody s Putinom. Ako, navrhla Angela a trvala na tom. Nema Porošenko, ktorý nebol priamym agentom Ruska. Ale kto sa stal najvďačnejším prezidentom v rozvoji ruských špeciálnych služieb.
Neutralizovaný bol aj otvorený ruský agent Viktor Medvedčuk. Jeho protiukrajinské mediálne impérium je takmer zlikvidované. Nejaký čas sa to Rusko snažilo ohroziť, no nezmohlo sa na nič. Začala sa tak likvidácia ruskej siete, ktorej aktivity smerovali k rozkladu ukrajinského štátu. Na obranu Porošenka prišli hlavní ruskí propagandisti, agenti vplyvu a dokonca aj riaditeľ zahraničnej rozviedky Ruskej federácie Sergej Naryškin. Uviedol: „Porošenkova osobnosť je nám všetkým dobre známa. Táto špinavá interná kampaň v Ukrajine, samozrejme, nezvyšuje povesť súčasného kyjevského režimu. Nerád by som uvádzal ďalšie komentáre.“ A to nie je kompromitácia vlastenca Porošenka. A aby sme naďalej spoločnými silami otriasali Ukrajinou. Pretože vyšetrovanie a súd odhalia svetu veľa hanebných tajomstiev.
Fakt, že Rusko nikdy nenašlo „spoločnú reč“ so Zelenským, ako sa mu to podarilo s Porošenkom, ho podnietilo k extrémnym opatreniam a už druhýkrát začalo vydierať celý svet a vyhrážať sa inváziou na Ukrajinu. Len tentoraz sa Putin vážne prepočítal. Nečakal takú konsolidovanú odpoveď západného sveta. A prezident Ukrajiny už nemá svoj súkromný záujem, okrem ochrany záujmov štátu. To dodáva optimizmus pri ozdravovaní nielen ukrajinskej, ale aj medzinárodnej politiky. Tento boj musíme vybojovať spolu.
