Afganská téma už viac ako mesiac neopúšťa titulné stránky svetových médií. A s najväčšou pravdepodobnosťou to čoskoro nezmizne do pozadia. Je ťažké zabudnúť na zábery vzdorovitého Talibanu, ktorý sa chváli trofejnými americkými zbraňami, a ešte viac na zábery z chaosu na kábulskom letisku Hamída Karzaja, kde boli ľudia ochotní riskovať svoje životy, len aby unikli z krajiny okupovanej Talibanom.
v Ukrajine si slovo „Afganistan“ za posledné desaťročie existencie ZSSR získalo veľký rozruch. Predstavitelia mojej generácie si dokonale pamätajú, ako toto slovo vtrhlo do nášho každodenného stagnujúceho socialistického života. Niekto to vyslovil s hrôzou, niekto s hrdosťou, niekto s nádejou. Áno, boli takí, ktorí chceli ísť do tej vojny: z vojensko-romantických alebo čisto pragmatických dôvodov. Niekto, ktorý podľahol sovietskej propagande, sa snažil stať sa hrdinom, zakryť svoje meno slávou. Niekto pochopil, že vojnoví veteráni v Afganistane dostanú značné privilégiá, najmä pokiaľ ide o prijatie na univerzity. Dokonca aj právnická fakulta sa mohla prihlásiť bez súťaže. Nikto sa neodvážil vyhnať veteránov z inštitútov pre akademický neúspech alebo opilecké bitky. Zákony neboli napísané pre „Afgancov“.
V tých časoch bolo ťažké nájsť človeka alebo rodinu, ktorú by nezasiahla invázia Sovietskej armády do Afganistanu. Niekto splnil „medzinárodný dlh“, niekto stretol zinkové rakvy či zmrzačeného príbuzného.
Pre študentov sa začali čierne dni. Od armády sa už neodkladalo, po prvom alebo druhom kurze ich odobrali, čo im bránilo prejsť vojenským oddelením a získať dôstojnícku hodnosť. Všetci mali zábrany, ploché nohy, choroby srdca či žalúdka a ďalších 90 % chorôb, na ktoré predtým branci dostali „biely lístok“, ich už neoslobodilo od služby. Preto bolo takmer nemožné „šikovať“.
Len oficiálne výdavky na afganskú vojnu predstavovali 5 miliárd rubľov ročne. V skutočnosti boli skryté a nepriame náklady oveľa vyššie.
Negatívny prístup spoločnosti, odlúčenie mladých ľudí od práce a vzdelávania a šialené finančné výdavky nakoniec urobili svoje pri urýchlení rozpadu Sovietskeho zväzu.
A teraz sa niektorí ruskí analytici pokúšajú presadiť „afganský“ scenár pre ZSSR na americkej pôde. Napríklad USA a ich spojenci investovali do Afganistanu bilióny dolárov, poslali tam množstvo zbraní, 20 rokov cvičili armádu a realizovali rôzne vzdelávacie, medicínske a infraštruktúrne projekty. A všetko márne. Preto sa vyvodzuje záver: afganská porážka USA povedie k rozpadu samotnej krajiny, ako sa to stalo so ZSSR. Nanajvýš neschopnosť celého západného sveta demokratizovať jednu krajinu svedčí o jeho úplnej slabosti a predpovedá rýchly úpadok.
Je zaujímavé, že ich ukrajinskí kolegovia spievajú jednotne s ruskými medzinárodnými expertmi. A to nehovoríme o odborníkoch na sedačky, ale o titulovaných politológoch. Napríklad spisovateľ, politológ, kandidát politických vied Serhii Postolovsky v stĺpci na webovej stránke časopisu „NV“ uvádza:
„Je dôležité, že Spojené štáty sú teraz spleťou rozporov, vnútorných konfliktov a nepochopenia, akým smerom sa vydať ďalej. Je tiež dôležité, že mnohé krajiny sa teraz pozerajú na Washington a samy nechápu, čo ďalej. Apatia a neistota sú to, čo dnes sprevádza každodenný život v demokratických krajinách.
A zároveň dnešné diktatúry a autokrati bez akýchkoľvek pochybností pokračujú vo svojom pohybe vpred. A to už je signál nielen pre USA, ale aj pre demokraciu všeobecne. Veď sa môže stať, že o desať rokov „americký dominový efekt“ povedie k tomu, že autokracia alebo „vzdelaná diktatúra“ porazí demokraciu, pretože bude efektívnejšia v ekonomickom zmysle a vo veci sociálnej ochrany občania.“
Koniec koncov, nič nové, mnohí rôzni politológovia, kultúrni vedci a filozofi už toľkokrát oznámili smrť západnej civilizácie. Už od kultovej knihy Oswalda Spenglera „Súmrak Európy“, napísanej pod vplyvom prvej svetovej vojny. A potom sa ukáže, že „správa o smrti bola predčasná“, pretože západný svet žije ďalej, prosperuje a dokonca zostáva v globálnom predvoje.
Prečo stiahnutie amerických jednotiek z Afganistanu nie je v žiadnom prípade porážkou Spojených štátov vo vojne, už napísala naša publikácia a uviedla argumenty, ktoré by sa mali stať sapienti sedel. Áno, mnohých zábery z chaosu na kábulskom letisku vystrašili. A skutočne, niečo podobné sa pri sťahovaní sovietskych vojsk z Afganistanu v roku 1989 nestalo. Naznačuje to však nadradenosť ZSSR nad USA? Vôbec nie. Lebo vtedy, pred 32 rokmi, ani tí Afganci, ktorí spolupracovali s okupačnými silami, netúžili dostať sa do sovietskeho raja. Teraz však túžia po Amerike. Ale aj toľko, že sú pripravení prilepiť sa na podvozok lietadla, dostať sa do USA alebo zomrieť.
Ale poďme preč od Západu a venujme sa Ukrajine a následkom, ktoré pre ňu má ukončenie afganskej kampane. Už spomínaný Serhiy Postolovsky píše:
„Bidenovo vyhlásenie by malo urýchliť osvetu v Ukrajine. Musíme pochopiť, že teraz USA určite nepošlú ani jedného vojaka zomrieť na ukrajinský Donbas. Znižuje sa aj pravdepodobnosť plánu na zavedenie mierových jednotiek a ak sa takýto plán zavedie, tak až potom, čo Ukrajina zavedie „Steinmeierovu formulu“ a za podmienky, že sa ruský kontingent zúčastní mierovej misie v Donbase. Je to pre nás výhodné? Otázka je rečnícka.“
Ide o príhovor amerického prezidenta Joea Bidena k národu v súvislosti so sťahovaním jednotiek z Afganistanu. Stojí za to venovať väčšiu pozornosť jednému odseku z tohto prejavu:
„Rozhodnutie o Afganistane nie je len o Afganistane. Ide o koniec éry veľkých vojenských operácií pre transformáciu iných krajín. V Afganistane sme viedli protiteroristickú misiu zameranú na boj proti teroristom a zastavenie útokov. Premenilo sa to však na budovanie národa, na pokusy o vytvorenie demokratického, zjednoteného a zjednoteného Afganistanu, čo sa nikdy počas mnohých storočí histórie tejto krajiny nepodarilo. Odmietnutie tohto svetonázoru a rozsiahle rozmiestnenie vojsk nás urobí doma silnejšími, výkonnejšími a bezpečnejšími.“
Preto ide len o „koniec éry veľkých vojenské transformačné operácie iných krajín“. Áno, Washington pravdepodobne nepošle na Ukrajinu vojenský kontingent na ochranu Ukrajincov pred ruskou agresiou. Ale naozaj s tým niekto počítal? Pokiaľ to nie sú veľmi naivní ľudia.
Ale americká administratíva neodmieta pomôcť Ukrajine pri realizácii demokratických reforiem a rozvoji mocenských štruktúr a iných bezpečnostných otázkach. Svedčia o tom dohody dosiahnuté počas návštevy ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského v USA. Záverečné memorandum, ktoré podpísali Zelenskyi a Biden, jasne zaznamenáva zámery strán posunúť spoluprácu v oblasti bezpečnosti na novú úroveň. A všimnite si, žiadna zmienka konkrétne o „Steinmeierovom vzorci“, ani o dohodách z Minska vo všeobecnosti.
A v tejto súvislosti by stiahnutie amerických vojakov a spojencov z Afganistanu malo byť v prospech výlučne Ukrajiny. Západ predsa odteraz nebude na túto kampaň míňať šialené sumy. A podľa odhadov odborníkov len USA minuli na afganské záležitosti každý deň približne 300 miliónov dolárov. Je to strašidelné čo i len si predstaviť. Najmä ak predpokladáme, že tieto prostriedky by mohli smerovať na Ukrajinu. Ale aspoň desatina z nich.
Západ sa odteraz bude menej sústrediť na stredoázijský región, takže hypoteticky môže Ukrajine prejaviť väčšiu starostlivosť. Bude chcieť? Musí chcieť. Najmä Spojené štáty, pretože súčasná administratíva Bieleho domu zúfalo potrebuje nejaký zahraničnopolitický úspech na pozadí nespokojnosti amerických občanov s „afganskou porážkou“. Ukrajina sa na takúto úlohu dobre hodí. Tak dúfajme v to najlepšie.
